Palác odpustenia

*Uškrnie sa. Opäť sa jej, po veľmi dlhej dobre, podarilo vyvolať vo Viole toľkú zapálenosť pre vec.* Vďaka, ale... Ľahšie sa to povie, než urobí, žiaľbohu,* ak by bol koč väčší a strašidelne by nenadskakoval, zrejme by sa po ňom poprechádzala. Takto upokojila nedočkavosť svojich nôh len tým, že si nimi začala podupkávať. Obe s Violou sa naučili ignorovať prítomnosť bodyguardov, ktorí cválali po oboch bokoch koča, no tentoraz ju mierne iritovali.* Skúsim si žitie v momente,* skonštatovala, pričom už vstávala zo sedadla. Odtiahla posuvné okienko, spolu s jeho hebkou záclonou, a len tak-tak cezeň prestrčila hlavu.* Úuuha, zdá sa, že som Aqueru prehliadla,* ozve sa tlmene vo vnútri koča, keďže jej telo je až po plecia vystrčené. Pred očami sa jej črtá mohutný palác. Už len niekoľko metrov, a bude môcť zaostriť na detaily. Keď sa však chce o tento poznatok podeliť s Vio, uvedomí si, že je v kaši. *V-Vio... Zasekla som sa,* precedí pomedzi ústa, snažiac sa udržať nenápadný výraz, aby sa do nej nemontovala ochranka. Už len dúfať, že ju Violita počula.*

*Prečo zrazu tá sklamaná tvárička mojej drahej Delie? Vari má nejaké ťažkosti, ba problémy? rozmýšľala Thu. Zrazu pocítila pri slove hlad a jedlo také čudné čosi - škvŕkanie v bruchu.* Aj ja bežím,..síce by som na Bree a Viol čakala, ale dnes, má prednosť moje bruško.*zasmiala som sa*Tak poď Rory, lebo Delia sa napapá*povedala familiárne* a nám nič nezostane.*Vyplazila jazyk, keď v tom ho zakryla rukou, keďže si spomenula na slušné správanie a žmurkla na Roryho*Deliaaa..čakaj na nás..*kričala za tieňom*Rory,*šepla*poď, a v jedálni ti porozoprávam o Ejtmúne.*povedala, tentoraz hlasnejšie.Ešte stále mu rozmýšľala, čo povedať o svojom kraji. Tak ho milovala, ako .. ani nevie prirovnať k niečom tak vzácnemu, a pritom tak veľkému. Pre ňu boli zatiaľ len maličkosti (veci) vzácne. V podstate v Ejtmúne nič nové, iba to, že sa dáky roľník, určite nie hocijaký, dostal do ťažkostí a banuje, že sa ním stal. Preto teraz sedí už niekoľko dní a nocí vonku pred mojím zámkom, a dokonca (!) tam niekedy aj spí. Iné nič. Všetko je má tak, ako má byť. Aspoň si to Thu myslí. Aspoň dúfa, že to je tak.*

*Nechala som tých dvoch za mnou a nereagovala som ani na Thuino volanie. Bežala som po chodbe osvietenou slnečným svetlom prenikajúcim cez veľké okná. Pri jednom som sa pozastavila a pozrela som sa na nádvorie a cez bránu na tiahnúcu sa príjazdovu cestu. Nik tam nebol. Bolo to frustrujúce. Bolo jednoznačné,že sa blíži obdobie temna. Blížiace sa mračná som nechala nepovšimnuté a bežala som ďalej. Za prvým rohom som zabočila doľava. Keby som nestihla zaspätkovať,tak by sa mi takmer podarilo zraziť jednu zo služobních dám.*Práve vás potrebujem!*Vyhlásila som rozhodne.*Prosím vás,pravdepodobne pôjde okolo slečna Thu s pánom Rorym. Zaveďte ich na terasu. S odkazom nech ma tam počkajú. A prestrite tam na obed. Pre tri osoby. Vybavte ich objednávku a mne pripravte...*Zamyslela som sa nad tým čo by som si tak asi dala.*Mne pripravte cestovinový šalát a k tomu čerstvú jablkovú šťavu. Šalát samozrejme bez mäsa.*Usmiala som sa na ňu,ruku som jej položila na rameno.*Ďakujem.*Venovala som jej ešte jeden pohľad a rozbehla som sa svojou cestou. Vybehla som von do zadnej časti paláca, do záhrady. Bežala som ku kôlni pred ktorou sedel záhradník so slameným klobúkom na hlave,ktorý práve chystal kvety na výsadbu. Na moje prekvapenie to boli ľalie.To sa mi hodí! Ale nepovedala by som,že je čas na výsadbu.V duchu som pokrčila ramenami.Nie som predsa záhradník. Pribehla som k nemu.*Dobré popoludnie!*Pridala som k tomu aj jeden so svojich úsmevov.*Môžem vás poprosiť o záhradné nožnice?*Starší pán iba prikývol a vošiel do svojho kráľovstva. O chvíľu odtiaľ vyšiel aj s nožnicami.*Pribehla som k nemu, zobrala som si nožnice,poďakovala som mu a rozbehla som sa do záhrady.*

*Rory bol po tej ceste veru poriadne hladný, a už rozmýšľal že čo dobrého si asi dnes dá. Jeho myšlienkový pochod narušila Thu s jej nedočkavosťou .Potmehúcky mu vyplazila jazyk , no hneď ho aj skryla, no nemusela,Rorymu už dosť liezla na nervy všetka ta slušnosť a príkazy dobrého spravania.No čo , musel ich dodržiavať ,bol predsa vládcom krajiny a panovníkom .Od takýchto ľudí sa totižto také veci očakávajú. Rory zmietol tieto myšlienky miernym pokrútením hlavy a rozbehol sa za očividne hladnou Thu.*

*Bežala ako divá, síce to nebol ten správny pojem pre ňu, akurát dámu, ktorá je uctený obyvateľmi Ejmúnu, a mnohými inými. Za sebou cítila isté napočudovanie ladné kroky, ktoré ladili s ňou. Rory, ktorý ešte stále nedychčal po "vytrvalostnom behu" ju stále nasledoval ako pes svojho pána.*Ror..?Myslím, že sme stratili stopu ...*povedala, akokeby pátrali po nejakom zločine.
Zrazu spoza istého tmavého rohu, ako z hrozného hororu, vyšla jedna zo služobníc a zahlesla svojím akoby-francúzskym-prízvukom* Slečna Thu, Monsieur Rory, odosielam Vám obom odkaz od slečny Delie. Máte sa zastaviť v záhradnej terase. Prajete si dačo na zjedenie?*spýtala, keď sa obaja na seba pozreli, prikývli a služobníčka pokračovala* Ak by ste si želali to, čo aj slečna Delia, čiže cestovinový šalát a k tomu čerstvú jablkovú šťavu. Šalát samozrejme bez mäsa.*odrapotala, ako bášničku, ktorú sa mala naučiť naspamäť.Odvetila som*Áno, prosím si aj ja, mala by som vyskúšať aj jedlo, ktoré chutí mojej priateľke. Však Ror..?*pozrela som sa na neho pýtavým pohľadom*A ty? Čo si dáš?Snáď nie onen americký homborgor, či čo to je.*Zasmiala som sa na plné ústa, a keď som si všimla Roryho šťastný pohľad ešte pri vyplazení jazyka, smiala som sa ďalej.*

*Rory nasledoval Thu, a bolo mu divné ,že sa ešte stále neunavil,konečne sa mu vyplatila zdravá strava a poctivé cvičenie, keď tu zrazu ako duch spoza rohu vykročila slúžka, a opýtala sa ich ,že čo by si dali na jedenie.Thu si vybrala cestovinový šalát podobne ako Delia , Rory sa oblizol a už myslel na to ako zasíti svoj hlad,myslel na hamburger ,a na veľa iných chutných jedál. No aby ,,nevytŕčal´´ z davu rozhodol sa rovnako ako Thu a vybral si šalát .V tom sa slúžka jemne uklonila ,otočila sa a bez slova odišla.*,,Uff to je ale divná slúžka !´´,pomyslel si Rory , no nemal chuť rozoberať to s Thu a tak len poznamenal:,,Hmmm ,divná´´,a mlčky sa pohol za svojou spoločníčkou *.Po krátkej ceste (a popri tom ako sa veľa krát stratili)v bludisku chodieb sa konečne dostali na terasun no Delia tam ešte nebola tak si posadali k stolu.*

*Zastavila som sa až pri dobre známom záhone tancujúcich ľalii. Bolo mi ľúto toho čo som sa chystala urobiť,ale mala som aj kompenzáciu.Vynahradím im to zasadením ďalších.Usmiala som sa. Opatrne som si čupla,tak aby som mala čo najmenej špinavé šaty. A postupne som si odstrihla päť ľalii. Jednu z nich som si zastrčila medzi ramienko šiat a postarala som sa o to aby sa na mojom ramene vynímala. Na tvári mi stále pretrvával úsmev. Rozbehla som sa k záhradníkovi, odovzdala som mu nožnice a opäť poďakovala.*Prosím vás s vysádzaním na mňa počkajte. Ďakujem.*Usmiala som sa a zas som sa dala do behu. Vybehla som na terasu,kde už Thu a Rory sedeli pri stole na ktorom bolo prestreté pre troch ľudí. Prešla som k Thu jednu z ľalii som jej pripla do vlasov.*Tie šaty sa ti budú hodiť k tvári.*A venovala som jej úsmev. Nakoniec som obišla stôl a zastala som pri Rorym. Jemu som ľaliu zastrčila do náprsného vrecka na saku.*Budeš musieť pôsobiť ako gavalier,keď príde Viola.*Aj naň ho som sa usmiala a sadla som si na jednu z piatich stoličiek. Pozrela som sa na služobnú a usmiala som sa.*Prosím vás prineste mi vázu s vodou. Vďaka.*Pohrávala som sa s kvetmi.*Tieto dve sú pre Breanne a Violu.*Pozrela som sa najprv do Thuinej tváre, potom do Roryho a nakoniec na oblohu.*Myslím,že treba využiť čas,ktorý ešte môžeme stráviť vonku.*Slnko hrialo, no i napriek tomu mračien pribúdalo.*Blíži sa obdobie temna.*Pohľadom som zotrvávala na oblakoch.*

*Kráčala spolu s Rorym po chodbách striedajúcich slnečné lúče a tmavé farby, ktoré spôsobujú stĺpy zatieňujúce žiarenie pochádzajúce zo Slnka. Krok za krokom, nakoniec aj jednoduchý beh. Ako si všímla, cesta sa im krátila. Zrazu akoby Božím zázrakom, pred jej očami stála to nahraditeľné miesto, terasa. Ich obľúbená, milovaná, tentoraz zarastená,..
Sadla si na jednu z tých cenných stoličiek, a cítila sa naradostená,.. celý pozemok bol taký nádherný, že aj to je slabé slovo. Túžila zasiahnuť, zastaviť tento moment, a dívať sa na neho navždy. Ešte chýba pár členov The fives, a bolo by to D-O-K-O-N-A-L-É.
Pálilo jej do očí, a odrazu sa odniekiaľ záhadne priplichtila Delia, moja milovaná, pozdravila, zastokla jej obľúbené ľalie a usmiala sa. Rovnaký proces prebehol u Roryho. Nádhera, keď povedala, že sa mi hodí a to ma tak potešilo. Nečakané Deliine slová ju zasiahli - Blíži sa obdobie temna.
Čo ak má pravdu? Odkiaľ to vie? Čo tým vôbec myslela? Zistila to podľa počasia?A vôbec, je niečo, čoho sa treba obávať?
V hlave jej vírili myšlienky ako divé..*

*Po krátkom rozhovore medzi troma členmi the Fives sa priknísala služobnica a na podnose z rídzeho striebra im priniesla vkusne naaranžovaný cestivinový šalát.*,,Ak si bude panstvo ešte niečo priať ,len ma zavolajte.´´,dopovedala, úctivo sa uklonila a odknísala sa zasa naspäť odkial prišla.*Rory zaželal všetkým dobrú chuť a spoločne sa pustili do jedla.Rorymu šalát spočiatku veľmi nechutil ale keď mu prišiel na chuť nebolo to až také zlé, a očividne chutil aj jeho dvom spoločníčkam.

*Služobná doniesla okrem obedu aj vázu s vodou a položila ju na stôl. Vložila som do nej zostávajúce dve ľalie.*Dobrú chuť!* Obrúsok som si prestrela na kolená a pustila som sa do šalátu. Bol lahodný a osviežujúci. Po konzumácii cestovín som vypila džús. Hlad ma prešiel. Obrúskom som si pretrela ústa. Položila som ho na stôl a postavila som sa.*Ospravedlňte ma prosím.*Usmiala som sa a potom mi napadlo či by nebolo vhodnejšie zavolať aj Thu a Roryho. Otočila som sa a pozrela som sa na nich.*Pôjdete som ňou? Niečo som sľúbila a chcela by som to dodržať.* Nepočkala som na ich odpoveď a pokračovala som smerom k záhradníkovi.*

*Po tom, ako prišla Delia, a strčila dve zvyšné ľalie pre Violu a Breanne, ako povedala. Služobnica jej doniesla vázu, ktorá bola krásne dekorovaná starými typickými obrázkami.*Dobrú chuť*, zaželala a začala jesť. Popri vlastnom prežúvaní na niečo prišla -možno sa naozaj niečo stane. A za tú dobu, čo vládnu našim krajom sme takéto niečo nezažilo. Ako vyriešiť niečo také? Niečo nové, nepoznané?
Všimla si pohyb Deliiej ruky - napila sa oranžového džúsu, ktorý jej tak pripomínal letné spomienky z detstva. Keď bežala po poliach a vyhrievalo ju Slnko, keď sa zabávala a neriešila žiadne problémy. To boli časy.pomyslela si. No prešli.
Delia vstala, sopravedlnila sa, ale z neznámeho dôvodu nás poprosila, aby sme šli s ňou. Čudné správanie. Veď také nikdy nemá. Čo také má za ľubom?*

*Rory vstal a spýtavým pohladom sa na Deliu pozrel , no ona sa len otočila a pokračovala ďalej ,cestou z terasy.Rory si odkaslal a poznamenal smerom k Thu*:,,Tak asi pôjdeme, či???´´(:D)

*Pridala som do kroku až som začala bežať. Dobehla som k záhradníkovi.*Ďakujem,že ste na mňa počkali.*Na tvári mi pohrával úsmev.*Nie je začo. Môžeme ísť?*Opýtal sa ma starší muž s úsmevom na tvári.*Áno,samozrejme.*Povedala som keď dobehla Thu aj s Rorym. Prešla som na čelo výpravy a opýtala som sa.*A kam to vlastne ideme prosím vás?* Pozrela som sa na muža za sebou. Prstom mi ukázal na najzadnejší kúsok záhrady kde som steny z krovia vyčnieval vysoký dub. Iba som prikývla a ako najrýchlejšie som vedela som sa rozbehla k starému stromu. Bola to najzadnejšia časť záhrady. Po chvíli nekonečného behu som sa dostala k veľkému dubu. Oprela som sa o jeho kmeň a pozorovala som svoje okolie. Moje oči narazili na malý záhon ľalii. Kvety sa hýbali v rytme starého dubu,ktorý sa hýbal zároveň s vetrom. Ich predstavenie ma uchvátilo. Moja myseľ sa sústredila iba na tento rituál.*

*Delia stále ráznejším krokom prekračovala cestičku, až sme sa dostali do ďaľšieho miesta - záhrady. Nemala potuchy, čo tu vlastne robia, ale asi jej niečo napovedalo, keď Delia mala so záhradkárom menšiu konverzáciu. Keď Rory dobehol, vymenili si pohľady. Spýtavé pohľady. Pokrčila plecami a nasledovala svoju priateľku. Keď mala v ruke nožnice, napadla ju smiešna vec, no neskôr na to prišli obaja. ĽAĽIE! Presne toto, bolo jej zámerom.Ich rytmus, ich tanec.. To ona "miluje".*

*Rory nasledoval náhlivým krokom Thu a Deliu,ktorá sa zastavila pri záhradníkovy a nieco mu povedala.Potom sa pohli a nezastavili sa až na konci záhrady,kde Rory začudovane sledoval Deliu ako hladí na hŕstku zasadených ľaľí a starý dub.* A IDEM SPAT!!!!(toto daam zajtra prec!!!)

*Do momentu kým neprišli moji spoločníci som pozorovala tanec. Tak ako vždy ma ohúril. Bola v ňom skvelá synchronizácia jednotlivých prvkov a čaro vystupujúcich. Nakoniec prišiel aj záhradník s fúrikom v ktorom mal pripravenú hŕstku ľalii s cibuľkami pripravené na zasadenie a taktiež lopatky či malé motyky.*Zavolala som vás kvôli tomu aby ste sa nenudili.*S pohľadom upretým na záhone som svoje slová venovala Rorymu a Thu. Rozhodla som sa netajiť pravdu.*Popravde som vás zavolala preto lebo sa mi zdalo nezdvorilé neupozorniť vás. Keďže aj tak spolu trávime málo času a nechcela som byť neslušná.*Pričom som svoj pohľad presunula na tých dvoch. Neuvedomila som si ako kruto mohli moje slová znieť. I keď mohli znieť sebecky či podlo,no ani v najmenšom prípade to nebolo úmyselné. Pravda je lepšia ako klamstvo.*Samozrejme čím nechcem povedať,že by ste sa mali hrabať v zemi,ale ja chcem svoj sľub dodržať.* Popri svojich slovách som prešla okolo nich až som zastala pri fúriku.*Som im to dlžná.*Potichu som povedala skôr pre seba ako pre svojich spoločníkov. Upravila som si kvet na ramene, zobrala som si jednu z menších lopatiek a ľaliu.*Máte v pláne sadiť pri tom nedokončenom záhone ľalii?*S lopatkou som pri tom ukázala na miesto kde bol sad kvetov prerušený. Moja otázka bola určená pre staršieho muža. *Áno,slečna.*Nikdy som nemala rada tieto formálnosti,ale bolo mojou povinnosťou si na ne zvyknúť. Rýchlymi krokmi som prešla k ľaliám, kľakla som si pri nich a na voľnom mieste som začala kopať jamku.*

*Začalo to byť napínavýé po Deliiných slovách, no chcela sa pridať. Chcela byť ohúrená krásou prirodzenosti, ktorú ešte neobjavila tak širokým spektrom ako Del. Lenže nemala v úmysle prebrať svojej spoločníčke úlohu - činnosť, spýtala sa*Môžem ti pomôcť?*pristúpila krátším krkom, s vedomím, že tam veľa miesta nie je. Netušila , čo ďalej. Tak sa pozrela na ňu svojimi nevinnými očami, ktoré sa rozšírili, keď môj pohľad opätovala.*

*Vykopala som pár centimetrov hlbokú jamu. Postavila som do nej kvet a jeho korene som zahrabala zeminou. Hlavu som zdvihla k Thu.*Ak nechceš,tak nemusíš.*Zdvihla som sa,zobrala som si ďalšiu ľaliu a začala som kopať ďalšiu jamu.*Ale ak naozaj chceš a nevadí ti,že sa zašpiníš! Tak mi môžeš pomôcť sadiť.*Usmiala som sa na ňu a zasadila som ďalší kvet. Postavila som sa a zadívala som sa na kvety pohojdávajúce sa vo vetre. Vzala som si kanvicu s vodou a trochu som ovlažila sad rastlín.*

*Úprimnejšiu odpoveď som nečakala , pretože nemohla byť. Snáď sa mi niečo podarí spraviť pre vlastné a samozrejme aj jej potešenie.*Iste*zašvitorila, keď započula pár Deliiných slov. Podrobne okopírovala postup svojej priateľky a pritom sa nežne usmievala. Chcela, aby sa Rory pridal, ale ani sa nechcela odtrhnúť od tejto práce. Bavilo ju to. S chuťou pokračovala, a učila sa od Del. Začína ju viazať silnejšie puto - samozrejme k NEJ.*

*Sledovala som Thu,ktorá s materskou nežnosťou sadila tieto zázračné kvety. Môj nepriamy úmysel splnil svoj účeľ. Vo vzduchu už nebolo cítiť toľké napätie. Spokojne som sa usmiala. Pozrela som sa na Roryho,ktorý ešte stále stál na jednom mieste.Jeho to asi nepohltilo,tak ako Thu či mňa.Pokrčila som ramenami a pozrela som sa na ľalie. Vzala som si ďalší kvet,ktorý som zasadila. Zahľadela som sa na nebo. Slnko svoje lúče vyhadzovalo do všetkých strán. Pálili ma na tvári,holých ramenách,no smútok nezahnali. Opak bol pravdou. Oblaky,mračná,zlovestnej sivej sa zbiehali okolo žiariaceho kotúča. Vyplňovalo ma to pocitom strachu. Rukami som si objala ramená. Snažila som sa zastaviť triašku,ktorá sa ma zmocňovala. No bolo to beznádejné.*

*Viola si všakovako prehliadala vnútro koča,ked svojimi ušami začula sipot,ktorý mohol vychádzať len s Breaniných úst.Spozornela,no vedela,že nesmie veľmi upútať pozornosť ich strážnikov.Odkašlala si a priklonila sa k okienku kde Brea bola určitým spôsobom zakliesnená.Vio sa tvárila ako keby iba niečo svojej spoločníčke šepkala,aby nevzbudila podozrenie.Svojimi nežnými rukami sa snažila uväznenú Brea dostať zo zovretia a inak povedanej istej trápnej situácií.*Vydrž,ešte chvílku a podarí sa mi to,uvidíš,len prosím ťa maj trpezlivosť.*ubezpečovala ju Viola a stále neprestávala bojovať s okienkom.

*Pocítila mierny tlak, väčší tlak, ešte väčší tlak a zrazu sa jej predstieraný úsmev rozštiepil pri prudkom páde do vnútra koča. Chvíľu nevnímala nič, než jeho nadskakovanie. Všetky tie kamene pod kolesami sa jej zdali razom drsnejšie. Uvedomí si, že jej trčí pramienok vlasov, rovno v strede čela, pokazený účes, čo už, spoza pramienku vrhne ne Violu pohľad podčiarknutý úsmevom.* Ďakujem,* zahlási s prízvukom na 'a. Šokovane si upraví róbu, keďže má sukňu až kdesi nad kolenami a vyštverá sa späť do vertikálnej polohy. Za ten okamih sa koč až neuveriteľne priblížil palácu. *Fuuu, a sme tu!* pretrie si dlane, keď koč spomalí. Ešte raz sa vďačne usmeje na Vio, no to už sa otvárajú dvere na stojacom koči a v nich sa črtá tvár jedného člena ochranky. Vystrčí k nej ruku, aby jej pomohol zliezť po schodíkoch a ona, ktorá si na tento zvyk ešte nezvykla, si jeho ruku všimne až na druhom schode zhora. Zrýchlene mu poďakuje, no viac než ochranka ju teraz fascinuje okolie. Nie vyslovene fascinuje, ale... Stojí na dláždenom chodníku, tesne pri gaštanovej kobyle, ktorá jej fučí do ucha, pred ňou sa vypína nádherný palác a za ňou je pohľad z kopca na krásne doliny. Kdesi pri dverách, ktoré oddeľujú exteriér od interiéru, na nich už čaká správca spolu so zástupom sluhov. Opäť tu... S šibalským ligotom v očiach prebehne až k správcovi, z ktorého si sa tie dlhé roky spravila čosi ako kamaráta.* Dobrý deň,* nechá si pobozkať ruku, síce len symbolicky, ale predsa. *Henry, prepáčte, mohla by som...* naznačí mu, starčekovi s vlasmi bielymi ako sú vlasy jednorožca, palcom ukazujúc za seba a hlavou točiacou sa k záhrade. On sa len letmo usmeje a prikývne. Už je to takmer rituál. Zamáva na Violu, čím ju prosí o... nasledovanie, prepáčenie, všetko naraz? Chce jej dať najavo, že ani na ňu nezabudla, ibaže... * Etkaaaaaa! Deeeel! Rooooryyyyy!* zavreští popri behu po zelených steblách trávy. Je to nevkusné ale... hrozne túto časť stretnutí miluje. * Deeeeeel! Roryyy! Eťaaaaa!* skoro, nie, naopak horšie, ako dieťa.*

*Konečne sa jej podarilo uvoľniť Breu zo zovretia toho teraz už hnusného okienka.Vio Brei opätovala vdaku a usmev zároveň,bola rada že táto chvíľa adrenalínu sa už skončila hoci trvala iba krátko,no jej sa zdalo akoby zastal čas.Aj Vio sa poupravovala kedže,koč spomaľoval a bolo jasné,že sa blížili ku koncu ich jazdy a zároveň do čarokrásneho paláca,kde ich už očakávali ostatní.Ked koč zastal,Vio nasledovala Breu.Viole sa v hlave všetko čo stihla v prvý moment zaregistrovať prehrávalo ako spomalený film,ktorý naplno lomcoval jej emociami,ktoré zatiaľ skrývala hlboko vo svojom vnútri.Stála za Breou akonáhle jej strážnik pomohol zísť po schodoch,kedže neznášala čo i len malú výšku,tak Vio pomoc priam lichotila.Zrazu,skoro pri jej uchu sa Brea rozvískala radosťou a volala na priateľov,ktorí boli aj priateľmi Vio.Vio však zostala stáť ako prikovaná,hoci sa s nimi veľmi rada chcela objať a zvítať.No v diaľke v tej kráse okolia paláca uvidela stáť aj Roryho.*Ako je to už dávno,nejako sa zmenil či čo alebo musím ísť bližšie,ale ako dočerta Viola schop sa!*nahovárala si v duchu sama pred sebou až sa hlboko nadýchla a vykročila k uvítaciemu spoločenstvu s úsmevom,ktorý bol naúprimnejši ako kedykolvek v minulosti.*

*Delia a Thu sadili ľalie, ale Roryho to veľmi neuchvátilo a tak sa rozhodol, že zájde po ostatné ľalie, ktoré zhliadol v záhradníkovej búde. Cestou k tomu miestu zrazu uvidel známy koč a v ňom usmievavé tváre Breanne a Violy. Rozutekal sa ich smerom a divo pritom šermoval rukami nad hlavou. Videl, že Breanne už k nemu uteká, a niečo pri tom vykrikuje, tuho ju objal keď sa po dlhom čase opäť stretli, no všimol si aj Violu, ktorá ešte stále stála pri koči ako prikovaná a pri pohľade na ňu ho striaslo-nie od strachu, ale od neistých citov k nej.*

*Od domu sa zdvíhali mnohé hlasy. Bol to hlúčik neznámych hlasov. Bolo náročné v nich spoznať nejaké, ktoré by mi mohli byť známe. No i napriek tomu som spoznala pre moje uši dva nenahraditeľné hlasy. Znenazdajky, nečakane som sa postavila a rozbehla som sa k domu. Dostala som sa na miesto kde nebolo problémom zahliadnuť osoby, ktorým tie hlasy patrili. Nechala som ich nepovšimnuté. Vybehla som po schodoch na terasu. Zo stola som zobrala dve ľalie. Privoňala som k ich lahodnej vôni. Uchopila som ich čo najpevnejšie a rozbehla som sa k hlúčiku ľudí stojacich na nádvorí.*