Palác odpustenia

Ospravedlňujem sa, no my sme sa stihli už naobedovať pred vaším príchodom. Tá netrpezlivosť nás vysilila.* Usmiala som sa.* Dúfam, že tebe a vládkyni Veiletu to neprekáža, no samozrejme pobudneme s vami pri jednom stole, keď sa budete chcieť nasýtiť.* Otočila som sa smerom k palácu.* Dám vám už teraz niečo pripraviť?* Pootočila som hlavu a pozrela som sa na Breanne tým starým, skúmavým pohľadom, ktorý bol venovaný iba mojim priateľom.*

*Vždy obdivovala Deliino sebaovládanie. Aj po tejto rozpačitej príhode dokázala zachovať dôstojnú tvár vládkyne a ona by sa od nej mala učiť. Potláča stupňujúcu sa triašku smiechu, ktorá ňou lomcuje od hlavy až po päty. Najhoršie je, že ani poriadne nevie, čo jej príde také vtipné. Spraví známe gesto- dlaňou si "pretrie" tvár a pokúsi sa nahodiť výraz skúseného pokerového hráča.* Ehm, neviem síce, ako tuto Vio, no ja momentálne vonkoncom nie som hladná, ďakujem,* usmeje sa na Del.* A... kdeže máme Tuyetku?* začne si mädliť ruky, úsmev ako starý úchyl s cukríkmi po vačkoch.*

*Najradšej by ich privítala s otvoreným náručím, akoby plných ruží a rozbehla sa k nim a objímala donekonečna a povedala im, že nechce, aby táto chvíľa skončila. No tým to hasne. Človek starne a už nie je tým bezstarostným tínedžerom, ktorým kedysi bol. Prišla doba, v ktorej sa všetci všetkých obávame. A tak mlčky, no s úsmevom na tvári prešla k svojim najbližším a so zvonivým hlasom ich pozdravila:,,Ahojte,"a dodala:,,Aká bola cesta?"*

Ahoj, Thu* Znova som privítala svoju spoločníčku s úsmevom na perách.* Keďže ty netrpíš hladom...* Pozrela som sa na Bree.* Tak budeme predpokladať, že rovnako je na tom aj vládkyňa Viola.* Pozrela som sa niekam obďaleč od nás, kde stála Viola a Rory. Obočie sa mi spojilo do jednej linky a vytvorilo mi vrásky. Myseľ mi zaplavili pochmúrne myšlienky a spomienky na rozhovor s Thu.Nie je to dobré.Pokrútila som hlavou.* V tom prípade čo by ste povedali keby sme tú najdôležitejšiu časť týchto dvoch dní zorganizovali už teraz aby sme to mali čo najskôr za sebou?* Pohľad som odvrátila od situácie, ktorá sa mi mihala pred očami a upriamila som ho na svoje dve priateľkyne vedľa seba.*

*V ťaživom tichu prekráčal úctyhodnú vzdialenosť za krátky čas. Spočiatku, aby si našiel dáky objekt záujmu, rátal v duchu svoje kroky. No keď sa ich počet blížil k číslu sto, prestal a nahradil cifry myšlienkami o okolí. Teraz, keď ho už nemohli rozptyľovať hlasy a nemohol sa pozastavovať nad Hika-chanovým správaním, mu isté zmysly zosilneli. Všetky zvuky z okolia zneli hlasnejšie a desivejšie. Svetlo naozaj ustupovalo. Vtáčí štebot nahradilo prenikavé húkanie, kde-tu sa niečo pohlo. Nechcel si to síce priznať, no tep sa mu zrýchľoval. Niečo na tých zveroch predsa len bude. Našťastie, skôr než si stuhol nahovoriť, že ho spoza kríkov sleduje desivé monštrum, pod nohy sa mu priplietla vyšliapaná cestička, ohraničená drevenými kolíkmi. Víťazoslávne sa usmial a prerušil všetok pohyb tela. Síce by rád šiel ďalej, keď je už raz naštartovaný, no od tohto miesta by mali pokračovať v obnovenej trio formácii.*

*Priloží si palec k pere na znak premýšľania.* Neviem, musel by som vedieť, ako rýchlo kráča- čo sa mohlo zmeniť. *Vytiahne si čokoládu a poriadne si odhryzne. Pomáha to odbúravať stres a jemu aj absťák po sladkom. Dá čokoládu aj pred Hikaruho ústa* Dáš si? ^^ *pokúsi sa o niečo ako úsmev. To znamená teda, že teraz idú zarovno, nezaostáva.*

*usmeje sa, pripomína slniečko - prečo by ho tak inak volali? - odhryzne si najväčší kus, aký je len so svojou detskou tváričkou schopný, a pridá do kroku - nestačí Ken'ichimu* rád! *zvýskne s ústami plnými čokolády a stále zrýchľuje* Ken-chaaaaaaaan! ^^ ako ďaleko je to ešteee? Hika-chanovi sa vôbec, ale vôbec nechcee *začne fňukať, no napriek námahe udržiava tempo*

*Bleskovo sa rozhliadne, z čoho sa mu zatočí hlava a tak je nútený oprieť sa o kmeň najbližšieho stromu. Takmer si vypichne oči ihličnatým konárom a dlaňou narazí na ostrú triesku veľkosti hrášku. Ani sa nenamáha zaaukať, iba sa zošuchne na veľký kameň pod tým istým stromom a zvraští čelo, maturujúc nad trieskou v ruke. Keď sa rozhodne, že rýchle vytrhnutie bude najefketívnejším liekom, zloží si ruky na kolená a hlavu na ruky. Ako znudený turista v posledný deň dovolenky, čakajúci na autobus, ktorý nie a nie prísť.*

*Doje čokoládu v obdivuhodnom čase (nikto nepochybuje, že by spravil rekord, hlavne v počte). Vie, že Hika-chan sa snaží, aby ho dohnal, ale nechce spomaliť. Podľa jeho odhadov by takto mohli Toma rýchlo dobehnúť. Pokúsi sa teda aspoň o kamarátske gesto- aspoň si myslí, že o tom niečo vie, asociál jeden. Položí mu ruku na rameno* Ani mne sa veľmi nechce- lepšie ale bude naraziť na Toma a ísť znovu ako skupina, že? Preto ešte chvíľu vydrž.

Hmph *zadýchane prikývne - jeho kondička nie je nič moc; napriek všetkému však zastane - dlaňami sa oprie o kolená a zhlboka dýcha* Hika-chan... už... nemôže... ale... *s diabolským zábleskom v očiach zdvihne pohľad od lesnej cestičky* nemohol by... zase... vyliezť Ken-chanovi... na chrbát? (na hrrrrb!! ^^;) asi by som bolo rýchlejšie... *pre zmenu sa anjelsky usmeje a udržiava očný kontakt - v danej situácii to však nemá efekt, keďže sa jeho pľúca dožadujú kyslíku*

*Po určitej dobe strávenej v tejto polohe sa mu zažiada vystrieť nohy. Ruky teda položí pred seba a od zúfalstva sleduje dlhé ryhy na dlani, kruhy na bruškách palcov, ráta škrabance na jednotlivých končatinách... Dokonca začne prstami praskať, čo by zvyčajne nerobil, keďže v ňom tento zvuk evokuje nepríjemné spomienky na otcovo pukanie prstov pri strojených, rutinných raňajkách. Zdalo sa mu to, alebo práve niečo prebehlo cez ker neďaleko neho? Ten zvuk čo počul... mohla to byť sova, ktorá sa nevie dočkať noci? Ak si nepohnú, buď ma zavrú na psychiatriu, alebo skončím u niekoho v žalúdku...*

*Prikývne trochu rozpačito. Premyslel to však a zistil, že to bude rýchlejšie. Vyložil si Hika-chan na chrbát a dal si jeho nohy okolo pásu, nech nepadne. Pokračoval vo svojom tempe. Ide to ťažko, ale rozhodne sa neukázať, že aj on je unavený. Naviac sa mu zdá napínavé a skvelé ísť za hranice.... teda za energiu, čo ešte môže spotrebovať.* Je to lepšie?

*tuho ho chytí okolo krku - snaží sa však nechať mu priestor na dýchanie - a predkloní sa* Heeej ^^ ďakujeem *ešte viac sa usmeje, opierajúc si hlavu o Kenovu. Chvíľu iba potichu nadskakuje a potom zahlási* Hika-chan cíti, že Zadok je niekde v okolí.... to je super, nie? Ken-chaaaaan? ^^ (keby mal lízatko... Mayaaaa! ^^)

*Oči mu blúdia zo strany na stranu, pomaly ani nedýcha, čo sa tak snaží roztriediť zvuky z okolia. To bol iste nejaký vták. A to znelo ako... no čo, možno je v blízkosti potok a spadlo doň... čo doňho mohlo spadnúť? Tom, lesy nie sú sterilným prostredím s nulovým výskytom populácie a živočíšstva a preto by si mal konečne skrotiť ten zrýchľujúci sa tep. Beštie z krovia predsa neexistujú! Len čo dokončí túto myšlienku, zúrivo si tresne po ramene, zabíjajúc tak otravného komára, ktorý ucho svojej obete skúmal už dobrú pol minútu.*

*Veľmi blízko- to je nebezpečné! - pomyslí si a zrýchli- ide skoro ako tí, čo súťažia v rýchlej chôdzi. Má pocit, že mu pomaly odchádzajú nohy.* Hikaru, čo vlastne.....--? *zarazí sa uprostred otázky a vydá sa smerom k siluete, ktorú zbadá. Najprv si pripadal ako blázon idúci si po smrť rukou nejakého psychopata obývajúceho les, neskôr ale rozpoznal Toma. Príjde k nemu ako má vo zvyku- nečujne, rýchlo. Potom sa zrazu ozve* Tom, ešteže si zastal.

*hlučne, akoby mal o niekoľko desiatok kíl viac, zoskočí z Ken'ichiho a pribehne k Tomovi* Zadoook! ^^ *usmeje sa, no potom naoko smutne zahlási* Hika-chan si myslel, že ťa už zožrali... hmm... Hika-chan chce oddyyyych! aspoň chvíľku *zapiští a unavene sa zvezie po kmeni stromu; svoju pozornosť obráti na Kena* čo vlastne...? *nakloní hlavu - výrazom i polohou pripomína sovu* čo chcel Ken-chan povedať? *zvedavo sa usmeje, potláčajúc chuť opýtať sa na prítomnosť lízatka v Kenovych zásobách sladkostí*

*Práve keď sa mu ako-tak podarí znížiť rýchlosť svojho pulzu, objavia sa za ním Ken'ichi a Hikaru, čím spôsobia na grafe zobrazujúcom jeho mentálnu stabilitu výrazný skok. Urazene pretiahne tvár, zatiaľ čo si vyčíta nepripravenosť a strach.* Dúfam, že ste si užili súkromie rovnako ako ja,* zaškerí sa na Hika-chana, pričom sa mu opäť v pamäti vynárajú všetky veci, ktoré ho na ňom odpudzovali. Jeho vkus. Jeho piskot. Jeho úsmev. Brr. Strasie sa a s ťažkosťami vstane, masírujúc si stŕpnutú nohu.* Takže... Aha,* prstom pretne vzduch a ukáže na cestičku, ktorá ho donútila zastaviť.*

*Súkromie, huh- napadne mu sa unavene si sadne. Oprie sa hlavou o strom a zakloní hlavu. Oči má chvíľu zavreté a hlboko dýcha. Potom na oboch pozrie a opýta sa* oddýchneme si chvíľu? *vyberie lízatko a dá si ho do úst. Poslednú dobu potrebuje často. Len aby raz nedostal diabetes xD.*

*Pri pohľade na poslednú z Piatich, s ktorou ešte neabsolvovala búrlivé zvítanie, jej prebehne mráz po chrbte. Už-už sa chystá stisnúť ju tak silno, až budú jej ruky môcť zastúpiť korzet, no niečo v Etkinej tvári jej naznačí, že by sa mala zdržať. Nechápuc síce to dospelé vyžarovanie, diplomaciu a vyzretosť, ktorou Thu začala v posledných mesiacoch disponovať, venuje jej zubatý úškrn.* Čo keby sme sa šli najskôr prejsť popri záhone tulipánov, iba my tri?* sprisahanecky im pozrie do očí, mysliac na časy, kedy spoločne prechádzaním trávili celé hodiny.*

Prečo nie? * premýšľajúc nad témou, ktorou sa budú zaoberať dnes. Stále a vždy bude milovať tieto krásne prechádzky s dvoma úžasnými osobami, ako sú ony dve.* Bree? Ideš?* zvolala na zamyslenú osobu.*

*Myseľ mi predložila obrazy minulosti. Nás tri ako sa prechádzame mnohými chodníčkami. Slová z nás sa iba sypú a niet minúty bez ticha. Pousmiala som sa nad krásnymi spomienkami. Z mnohých máme i prekérne zážitky. Úsmev sa mi rozšíril. Telo mi zaplavili endorfíny. Zabudla som na tých dvoch čo postávali neďaleko nás a pozrela som sa na moje dve priateľky. Obom som venovala úsmev. A vykročila som na chodník lemujúci sa tulipánmi.*

*S radosťou prikývne a pomaly nasleduje Del, ktorá sa dostala do čela trojčlenného sprievodu. Chvíľu uvažuje nad tým, ako by mohla atmosféru zjemniť a aspoň nachvíľu vypnúť, potom ich obe vezme pod pazuchy, vykračujúc si ako nevesta k oltáru.* Tak čo, slečny, nejaké prevratné novinky? Nejakí krásni lordovia či zakázaní záhradníci?* žmurkne na ne žartovne.*

*Tri vchádzajúce osoby akoby do sveta zázrakov farby zelenej nemohli zavrie´t ústa od úžasu, smiechu či toľkého rozprávania. Aj tá troška svetla, čo ako tak ožila na modrastej farbe dodala elánu.* Ach, veľa toho je. Najlepší je rekordný najstarší muž v mojom kraji. Trikrát polstoročie a trikrát jeden týždeň- užas! A ešte menšie konflikty, ale tie sú vždy.* zaznelo z jej úst.*

*Za každým krokom čo sme prekonali sme zanechali arómu mladosti, šťastia, radosti...Cestička sa ozývala radostným smiechom, štebotom našich hlasov. Moje srdce bolo konečne tam, kde malo. Pri mojich dvoch "sestrách", dlhoročných priateľkách.* Konflikty?* Vypustila som u úst a zahľadela sa na Thuyet. Po krátkej odmlke som pokračovala.* V mojom živote stále pretrváva nekonečná samota.* Jednou krátkou, stručnou vetou som vystihla celú skutočnosť.*Až na otravných sluhov, poskokov, pätolízačov.* Pri týchto slovách som sa pomyselne otriasla. A vypustila ďalší nával smiechu*

*Chápavo sa zahľadela najskôr na Thu, po Deliiných slovách aj na ňu.* Pochopiteľne, kto by nechcel byť v priazni takej osoby ako si ty, Del?* zasmeje sa.* Taký starý? Mali by sme ho dať dokopy s tou 120 ročnou ženou, čo dožíva u mňa.* navrhne s nadhľadom, potom si však spomenie na niečo, čo chcela s priateľkami seriózne prebrať. Niečo mimoriadne divné.* Dámy, ja... keď už som vytiahla tých chlapov. Pamätáte si toho pomocníka v kuchyni, nad ktorým som sa niekoľko mesiacov rozplývala?* ústa sa jej zvraštia do S, čelo sa jej sformuje do neprirodzenej grimasy.*