Palác odpustenia

*Smiech, ktorý ju pochytil pri oboch monológoch prestal až po hodne dlhej chvíľke.*Áno, mohli. Predstavujem si, ako si dávajú božteky, ale už som zlá.* Vycerila zuby a razom skryla.*Áno?*začervenala sa

*Zasmiala som sa nad predstavou postaršieho páriku.* Láska kvitne v každom veku, nič nie je nemožné.* Na to som už stihla prísť, pomyslela som si. No viac ma uchvátili slová Bree. Jej výraz naznačoval mnoho a zároveň, tak málo. Bola som si neistá.*

*Keď sa jej dostalo ticha, ktoré si nepriamo svojimi slovami vyžiadala, mračiac sa pokračovala. * Už dávnejšie mi priniesol do komnaty misu s ovsenými vločkami a k tomu ríbezle, hoci som o ne zabudla požiadať. V ten deň som absolvovala návštevu u jedného vplyvného spisovateľa a zrejme som mala v sebe príliš veľa toho bieleho vína, čo sme popíjali, no ja som od prekvapenia vyhŕkla "Milujem vás, James (:D:D:D:D)".* zaliala ju červeň, hoci vedela, že medzi kamarátkami to nevyznie tak trápne, ako v spoločnosti niekoho iného.* To by však nič nebolo, ospravedlnila som sa, trochu začervenala a on odišiel. Potom som ho však dlho nevidela, a keď som sa v kuchyni spýtala, čo sa s ním stalo, povedali mi...* zastavila, aby si uvedomila, že celú dobu si počas rozprávania kusala do pery.* Povedali mi, že ho našli mŕtveho dole v pivnici.* V očiach sa jej zrkadlilo rovnaké zdesenie ako v ten moment, keď to zistila. Povedať tie slová nahlas bolo niečo úplne iné, ako myslieť si ich v hlave. Zneli omnoho strašidelnejšie. A realita k nej opäť raz prenikla spomedzi závoj snu, ktorý ju oddeľoval od okolia.*

*Nevedela, čo povedať. Čo ak niečo povie zle, a jej to vyvolá spomienky. Čo ak bude dotieravá? Čo ak...*Bree? Však sa necítiš nejak vinne?* snáď to bolo diplomatické, výstižné. Potrebovala zakryť nutkanie vyrieši´t všetko toto a zároveň skryť sa za ten najväčší strom, ktorý tu je. Povzdychla si na znak nekontrolovateľnej hanby za seba, že má strach.*

*Ich slová ma umlčali, nálada mi poklesla na bod mrazu. Nahlas som preglgla. Nevedela som čo povedať. Mrzelo ma to. Prebehol mnou mráz. Obišla ma smrť. Nedokázalo som si predstaviť čo teraz mohla Bree cítiť, no bolo mi zrejmé, že to musela byť veľká bolesť. Chytila som ju za ruku, rovnako aj Tuyet. A popohnala som ich po dláždenom chodníku, lemovanom prekrásnymi kvetmi.* Prepáčte mi...ja...ja...len neviem čo vám mám povedať.* Slabo som povedala.*

To nič,* zavrtí hlavou a z účesu sa jej vyslobodia ďalšie pramene vlasov. Pevne stisne Deliinu ruku a nechá sa ťahať, ako dieťa, bezhranične dôverujúce svojej matke. Ticho, ktoré medzi nimi zavládlo, nie je nepríjemné, ani príjemné, iba zúfalé. No už len ich blízkosť ju upokojuje. A hoci sa to celé stalo už dávnejšie, doteraz mala pri spomienke na Jamesa záchvaty paniky, ktoré však ich prítomnosť potlačila.* Obviňovať sa? Nie... Ono, bolo by to hlúpe, nie?,* zahlási nepresvedčivo.* Predsa... som mu nepichla dýku do chrbta, nie? Ale keď... keď on mal taký zvláštny výraz, keď... keď mi to vyletelo z úst.

Rory uvidel Vilolu a opäť sa v ňom prebudil už dávno zabudnutý pocit. Nebol to ale dobrý pocit, boli to zimomriavky zmiešané s pocitom obáv z toho, že sa zase raz s ňou musí stretnúť, kedy sa tento ich malý spor konečne vyrieši? Rory tieto myšlienky rýchlo vypustil a cestou k Viole myslel len na jedno: Hlavne sa nezachovať ako idiot. To sa mu aj darilo až dokým ho Viola vrúcne neobjala, no v tej chvíli mu celé telo zmeravelo a na nič sa nezmohol.

*Srdečne ho objala a bola rada že ho opäť vidí i keď cítila toľko obáv v sebe až sa jej z toho triasli kolená.*Netušila čo sa stane,ked sa z jeho náručia dostane,no vedela že hlavne musí byť sama sebou.Pri tom objatí sa jej vynárali toľké spomienky až sa jej tisli slzy do očí a pri jeho nezabudnuteľnej vôni bolo všetko oveľa intenzívnejšie*Nadýchla sa raz potom druhýkrát a povedala si ,že priateľského gesta a rozplývania bolo už dosť a potom sa mierne od Roryho odtiahla.Zapozerala sa do jeho čarokrásnych očí a začala si ho postupne premeriavať.Stále viac si uvedomovala aký muž sa za ten čas z neho stal.Viole až sánka padla a skor si zabudla zatvoriť ústa*

Ich objatie našťastie dopadlo nad jeho očakávania, až na to že si Viola Roryho premeriavala trocha dlhšie ako bolo normálne a vyvolalo to u neho menšie obavy. No rýchlo to prerušil tým, že sa opýtal:,, A kam sa podeli naše spoločníčky?", po tejto otázke sa cítil strašne pod psa keďže si uvedomil, že jeho prvé slová potom čo po mesiaci vidí svoju starú priateľku nepatria tomu ako sa má a aká bola cesta. Rýchlo to však zahovoril tým, že poznamenal:,,Brean sa na Deliu a Thu asi strašne tešila." Tentoraz sa cítil ešte horšie a bol na seba strašne nahnevaný za to že ešte stále sa pred Vio nevie koncentrovať,tak pre istotu až kým neprišli k Breanne, Thu a Delií nič nepovedal.

*Viola hľadela do jeho očí a nevnímala čo sa vôkol nej deje*Niečo sa jej opýtal no ona bola akoby paralizovaná stále z toho že ho vidí...až po minúte vzájomného ticha si uvedomila,že Rory čaká na jej reakciu.*A íste áno sa tešili,aj ja som sa nemohla dočkať stretnutia s vami,so všetkými po tej dlhej dobe konečne zas cítim pocit toho,že niekam patrím a som so svojimi najdrahšími.Rory, podme za Breanne,Thu a Deliou už sa ich neviem dočkať...*trochu nervozne odbočila a dúfala ,že sa hned vyberú za nimi aby už tu nemusela stáť a koncetrovať sa lebo sa bála,že sa neovládne a nechá sa uniesť všetkými svojimi pocitmi,ktoré v nej prevládali.*