Palác odpustenia

* Má úžasnú možnosť pouťahovať si z Hikara, no premešká ju a radšej odpovie Ken'ichimu.* Teraz by sme spolu ísť mali, no potom nám bude lepšie rozdeleným, ver tomu. Radšej než spolupracovať s týmto buzerantom by som sa vrátil domov, a to už je čo povedať,* vyzná sa zo svojich úprimných citov k Hika-chanovi a zahľadí sa na nebo.* Viem, že týmto akurát vyvrátim všetko čo som povedal, no ja sa asi poponáhľam dopredu. Veď viete, aby som zneškodnil zver,* pri poslednom slove sa zaškerí a už zrýchľuje tempo, hádžúc ospravedlňujúci pohľad na Kena. Musí si riadne pohnúť, aby im zišiel zo zraku. A aby jemu zišli z mysle všetky nadávky, ktorými by Hika-chana najradšej počastoval. Skrátka nie je jeho typ osoby.*

*pozoruje Toma, ako sa stráca z dohľadu, zdá sa, že ho nakazil svojou hnusnou náladou* Neeh, prečo nemá Zadok rád Hika-chana? Hika-chan sa iba snaží byť k ostatným milý a ústretový a *preglgne, začína mu byť nepríjemnejšie, než keby tu Zadok ešte stále bol* a okrem toho tie zvery existujú... Hika-chan o nich čítal v knižnici v zaká... to je jedno kde, čítal o nich... Hika-chan všeobecne nechápe abreovskú logiku, všetci členovia tej rodiny sú takí... zvláštni *počas svojho monológu pozerá do zeme a hypnotizuje šnúrky na svojich obľúbených topánkach, ktoré by pomaly mohol použiť ako svoju kroniku* ale to je jedno *zdvihne hlavu a usmeje sa, no jeho úsmev pripomína skôr zúfalý škľab*

*Podľa toho, čo vyrozumel sa otvorene opýta:* Máš strach? *dodá:* Toma asi nikdy nebrali knihy a tvory- knihy o tvoroch v lesoch už asi vôbec nie. Mám taký pocit, akoby sa chcel vyhnúť strachu tak, že nebude vedieť o niektorých veciach. *usmeje sa najskôr pre seba, ale neskôr úsmevom obdarí aj Hikaruho. Chce ho trochu povzbudiť, ale nevie, či sa to podarí. Oproti nemu si pripadá ako tragikomická postava vyšlá z rúk neskúseného spisovateľa.*

*zrak sklopí späť k svojim topánkam - na pravom palci sa mu robí nová diera - a pomaly prikývne* Tom.. je zvláštny človek, vyrastal veľmi osamelo, aj keď si to nechce priznať *začne rozvíjať svoju teóriu* zanechalo to na ňom následky. Ken-chan už asi vie, ale aj tak.. Hika-chan vyrastal v rovnakom prostredí, jediným rozdielom je, že čítal... odjakživa, odkedy... to je jedno *začervená sa, odhaľujúc svoju slabosť pre knihy. chvíľu mĺkvo kráča - husté ticho preruší iba jeho kýchnutie, má na sebe iba košeľu a letnú vestu*

Um, Hikaru? *Prezrie si ho od topánok až po hlavu. Keď svietilo tak jasno slnko, nevadilo to až tak, na večer ale oblečený nieje dostatočne.* Nieje ti zima? *Chcel mu povedať niečo omnoho lepšie a možno milšie. Možno niečo ako: aj ja celkom rád čítam; alebo: nieje to nič zlé.... prečo je tak málo času na toľko slov? Keby sa tak radšej nemuselo rozprávať, ale iba by sa prenášali myšlienky.....NIE! To by vyšlo veľa vecí najavo! upozorní sa na "malú" chybu v snívaní.*

*obráti sa ku Ken'ichimu, ruky okolo trupu a typický úsmev (ako inak to písať v jednej vete? :P)* iba... trochu ^^ *nenápadne pozrie na jeho hrubý kabát - vyzerá viac ako teplo - no rýchlo odvráti zrak, bojac sa odhalenia* Umm... Ken'ichi? Aké to bude, keď budú Hika-chan a Ken-chan u Nej? budú sa môcť normálne porozprávať bez toho, aby sa museli báť odhalenia? je to... možno strašidelnejšie ako predstava centrálnej zveri na love... *stiesnene sa pozrel pred seba - na oblohu už radšej nepozeral, nechcel si pripomínať, že sa pomaly ale isto stmieva*

*Usmeje sa a prikývne* bolo by dosť zlé, keby sme si museli dávať pozor na reči. Ale myslím, že sa naskytnú chvíle, keď na to bude čas.... samozrejme, že opatrne. *Iba trochu?- uškrnie sa a kabát si vyzlečie. V zhrbení a s milým gestom mu ho podá* Chceš? *dúfa, že sa nepokúsi vyvliecť, akože mu je teplo. Pripadal by si hlúpo.*

Mph, ďakujem ^^ (berte to tak, že napr. v angličtine je to thank you a tam sa osoba neuvádza, nebudem dávať frázy do 3rd persona) *usmial sa a kabát si ochotne navliekol, v zápätí sa však objavila ďalšia otázka* Ken-chan? *pochybovačne pozrel na jeho oblečenie* nie je.. Ken-chanovi zima? Hika-chan sa podelí ^^ *usmial sa a zvliekol zo seba kabát - prehodil si ho cez plece - odmietnutie neprichádzalo do úvahy. zhodil si ho z pleca, ktoré bolo blízko Ken'ichimu a usmial sa* No? Nie je teraz Ken-chanovi zima?

*Ken'ichi pozrie inam a odmietne* nechaj si ho chvíľu. *Bojí sa, že ten zvláštny pocit by zosilnel. Toho sa ako jediného bojí. Vzdychne si a stále pozerajúc inam sa opýta* Hikaru? Mal si niekedy pocit, že ak sa niečo stane..... stratíš kontrolu? *chveje sa, ale nie zimou. Kontrola nieje ako kontrola. Tá jeho spočíva v prejavovaní pocitov.*

*na chvíľu ostal iba nehybne stáť, neschopný slova, nakoniec zo seba dostal prerušované* Ken-Ken'ichi? *chvíľu potom naňho iba pozeral, nevedel, či zvoliť prístup "slniečka", alebo či vyjsť s pravdou von. nakoniec sa rozhodol.* Ken-chan? *oslovil ho znova - teraz prezývkou - prišiel k nemu a.. objal ho* Ken-chan sa nemusí ničoho báť, každý sa bojí, len.. si to niektorí, Tom napríklad, nechcú priznať.. každý sa ale bojí že stratí kontrolu nad niečím iným, Hika-chan napríklad... *sklopil zrak, jeho hlas bol neprirodzene temný* Hika-chan sa bojí, že stratí kontrolu nad svojimi impulzmi, nad svojim správaním.. dnes už vlastne stratil kontrolu *zdvihol hlavu ku Ken'ichimu - bol minimálne o 15cm vyšší* keď vrazil Zadkovi. a potom sa rozplakal. neznáša plač... ale... to je vedľajšie *vzdychol a pozrel do diaľky*

*Nechal sa objať- on aj veľmi chcel. Keď začal rozprávať Hikaru o sebe, akosi (hlúpo-dodal si Ichi) sa nádejal, že povie niečo iné. Len nevie čo. Keby aj vedel, bolo by to len veľmi vzdialené a nevedel by o tom. Podvedomie je pre niektorých bezvýznamné. Rovnako ako pocity. Tie si ale každého po čase nájdu, však? Pozerá na svoje slniečko a pošepne:* Nemyslel som kontrolu len hnevu.... *Hikaru sa hrá so sponkou...- silno zažmúri oči, aby ten obraz nemal pred sebou. Hikaru sa usmieva a odhrýza z jeho čokolády.... * Hnev necítim vôbec. Ale...*niečo, čo sa ťa týka*...nič.

Mph, Hika-chan vie... *prikývol s pohľadom stále upreným do diaľky* Hika-chan chcel povedať... každý sa bojí, že raz stratí kontrolu... každý nad niečím iným... hnev... bol len príklad toho, čo musí kontrolovať Hika-chan. ale moc sa mu to nedarí.. *dodal, i keď to bolo mienené skôr preňho samého. chvíľu sa snažil utriediť si myšlienky, pocity a tak zotrvával potichu, no zrazu si niečo uvedomil...* Ken-chaaan... Hika-chanovi je toto naozaj príjemné a rád by takto ostal ešte chvíľu, ale.. fakt sa stmieva, Zadok je dosť popredu a... cítiť mágiu *preglgol - úspešne sa preorientoval na inú tému* ne-nepôjdeme už? *pozrel mu priamo do očí - divný pocit...*

*Odtiahne sa a bez ďalších slov zamieri smer Zadok (xD). Kabút mu samozrejme nechal. Nemá pocit zimy, naopak, akoby horel- hlavne v tvári cíti horúčavu. Nikdy sa takto necítil. Mohla by to byť zamilovanosť?- bál sa domyslieť. Je si vedomý toho, že na tom nieje práve najčistejšie, ale aj tak mu to pripadá akési nezvyčajné. To bude určite len tým, že sa cítim sám... akosi automaticky sa snažím na niekoho naviazať. Áno, určite to je TAKTO.* Aký druh mágie? *prehodí, aby reč nestála. Vo večernom tichu s občasnými zvukmi je lepšie rozprávať.*

*dobehne Kena a zakvačí sa mu o ruku.. akonáhle bude Zadok na dohľad, Hika-chan sa musí pustiť! musí... vzdychol si v duchu, no rozhodol sa radšej sústrediť na otázku* tá mágia... je taká čudná,.. možno divá? pôvodná, neskrotená... tá je najsilnejšia *preglgol znova* poďme. *pozrel priamo pred seba a nemyslel na nič iné... teda, to bol zámer*

*Nikdy nebol na mágiu a také veci, radšej sa držal faktov a logiky. Aká škoda, že už v takom mladom veku. To prostredie okolo ho ale akýmsi spôsobom (spolu s Hikaruho rukou) nútilo veriť jeho slovám. Prinajmenšom verí, že tomu verí slniečko vedľa neho. Prečo ma drží za ruku? Nevyzná sa v týchto veciach, ale nieje to často, čo by videl chlapcov, ako sa držia. Možno dievčatá. To sa až tak bojí? *

*kráča - postupne zrýchľuje; nechce myslieť na to, čo môže každú chvíľu vyskočiť spomedzi stromov* aké zvláštne ticho *vydýchne, no takmer ho nepočuť. chvíľu potichu kráča* môže si Hika-chan zobrať? *zvláštne sa usmeje a strčí ruku Ken'ichimu do vačku - začne sa prehrabávať medzi cukríkmi*

M-môžeš, v pohode -- *Druhú časť si povedal aj pre seba. To si z neho robí srandu?? Nikdy (skoro, ako je vidieť) mu nezlyháva hlas. Ak doteraz narúšal jeho osobný priestor, čo teraz? Tá ruka vo vačku ho núti pozerať všade inam, len nie na neho. Správam sa ako debil - vzdychne si pre seba. Nikdy sa pred sebou na nič nehrá, ale po tom, akým spôsobom vlastne vďaka nemu umrela Dai, má niečo ako.... blok.*

*vzdá hľadanie - po hmate ich nedokáže rozoznať - a jeden si vytiahne* je Ken-chan v pohode? hmm... určite mu je zima! *hodí si cukrík do úst* na.. ^^ *podá mu jeho kabát* Hika-chanovi je už fajn ^^

*Kabát si vezme a oblečie. Pozrie na neho s otázkou v očiach. Nedá mu to a aj ju vysloví:* Rozumieš si aspoň ty? Myslím... *nádych-výdych* prečo to robíš? Viem, že sme priatelia. Len je to nezvyk. *nemyslí nezvyk medzi nimi, ale celkovo nezvyk medzi mužským pohlavím :D*

*nechápavo naňho pozrie a nakloní hlavu (asi ako.. papagáj?)* čo tým Ken-chan myslí? Hika-chan sa správa úplne normálne, ako vždy a ku všetkým ^^ *snaží sa vyprodukovať niečo lepšie, no po chvíli to vzdá* to.. je jedno, nie? ^^ ale poďme, Zadok bude vytočený... *teda, ak vôbec bude... pomyslí si a pridá do kroku*

*Vzdal to a rýchlym krokom zamieril v pred. Poprvé, asi kvôli Tomovi- ak je na tom niečo pravdy, nechcel by, aby sa mu niečo stalo (bojovala so sebou, aby nenapísala: zalomil škrámu). Druhý dôvod je iracionálny. K všetkým? Hmpf! *

*potichu kráčal niekoľko desiatok metrov, no potom ho to zlomilo* Ken-chan? ako ďaleko môže byť Zadok? (skoro som to napísala s malým z. zase.) Hika-chan sa začína báť... Ken-chan? *obzrel sa jeho smerom, keďže za ním zaostával*

*Pod váhou a tlakom, ktorý sa na mňa znenazdajky nahrnul sa mi podlomili kolená a natiahla som sa na mäkký trávnik v záhrade. Chvíľu som na ňom bez slova ležala, pozorovala nebo. Slnko jasne žiarilo, no i napriek tomu ho pomaly začali obklopovať sivé obláčiky.Nervozita, ktorá tu naokolo panovala už mala odpadnúť. Potom ako je možné, že ešte stále je vzduch, tak ťažký? Odmyslela som si tú hustú atmosféru a zatvorila som si oči...Vietor, ktorý pofukoval rozvíril konáre stromov, trávu navôkol a pripomenul mi, že to nie je jeden z mojich snov, ale realita. Posadila som sa a uvedomila som si, že práve som bola zvalená Branne. Rozosmiala som sa a fakt, že si práve ničím šaty, či to, že je to už moje druhé faux pas dnes som nechala nepovšimnuté. Spomenula som si na časy, keď sme sa pri takýchto hrách iba smiali a skutočnosť sme nechali zabudnutú. Boli tu pre nás iba naše sny, no teraz je tu realita, ktorú musíme znášať deň čo deň. Úsmev mi pohasol.Už nie som dieťa. Som vládkyňa! Tvár mi presiakla vážnosťou. Postavila som sa, upravila som si šaty. Moju i ľalie, ktoré som držala v rukách som skryla za chrbát, s úmyslom niekam ich odložiť pri prvej príležitosti.*Vítam Vás!*Zopakovala som klaniaci rituál.*

*Viola stále stála pri koči a upierala pohľad na Roryho.Nechcela veriť svojim očiam.Bol stále taký istý ako si ho potom čase, čo sa nevideli pamätala.Nemohla zaprieť, že city k nemu stále neprestala cítiť.Niečo jej v hlave hovorilo,pohni sa,chod,nič sa nestane,všetko bude dobré.A tak vykročila k nemu a prirodzene sa usmievala.Ked podišla k Rorymu zacítila jeho úžasnú vôňu,ktorá bola neodolatelná.Nemohla sa ubrániť jej túžbou...musela ho objať a povedať mu,že jej veľmi chýbal ale že je veľmi rada že ho vidí.Och,aká som len rada...prepáč mi za tento výlev viem nie je to veľmi distingvované heh*

*Pri nálete na Dé silno stisne oči a chopí sa priateľkinho drieku, následne pociťuje len tupý pád a nemotornosť, ktorou zaplňuje priestor. Mece rukami, kope nohami, oči stále zatvorené, všetka logika z mozgu vysťahovaná. Správa sa ako topiaci pes. A k tomu ten šialený úsmev na perách...* Ehm,* ospravedlňujúco si odkašle, sklopí zrak, skoordinuje pohyby a s námahou sa postaví na nohy, vystierajúc ruky pred Del.* Prepáčte, slečna vládkyňa, dnes som mala príliš veľa sirupu proti kašľu,* má čo robiť aby sa nerozosmiala. Kolená má celé zelené a tráva jej trčí i spod nechtu. Sprisahanecky vyhľadá Deliine oči a spraví menší úklon- presne taký, akým by sa mala Breanne z Eby zvítať s blízkou priateľkou, ak by jej zmýšľanie pokročilo z detského levelu a prijalo základné pravidlá etikety.*