Palác odpustenia

*Usadená v podobnej pozícii, v akej sa krčia zákazníci za barovým pultom, hlavou nasadenou na skrčenej dlani, vyzerajúc von cez poodhrnutú záclonku okna koča a s chodidlami v podivnom uhle, udržuje na tvári neutrálny výraz rozospatého človeka. Sedadlo pod ňou sa v nepravidelných intervaloch natriasa. Vnútro dopravného prostriedku je zdobené látkou podobnou saténu, s kvetinovými vzormi. Klasický deň v živote panovníčky. Dokonca takmer identický, ako deň presne pred mesiacom, akurát, že tentoraz má spoločnosť.*

*Viola sedela oproti Breanne a poklepkávajúc nohou si pohmkávala jej verne známu a ukľudňujúcu pesničku.Nevedela čo sa má spýtať svojej spoločníčky tak aby nadviazala s ňou väčší rozhovor ako na dve slová...stále si Viola lámala tú svoju hlavu.Nechala sa unášať svojimi pocitmi tak si zatvorila oči a premýšľala.Pri tom jej to príjemné ticho,ktoré si vo svojej fantázií vytvorila prerušovalo večné nadskoky koča a zavíjanie vetra z vonka....zdvihla zrak a uprene sa pozrela na svoju takzvanú parťáčku...*Počúvaj Brea,kedy už dorazíme do paláca?*vyhrklo to z nej ako prvé čo jej napadlo a prišlo na um.*

*Určite jej bolo vidno tie vrásky od nedočkavosti tejto schôdze. Veď tak dávno sa nevideli..všetci piati, pokope. Chytila si kučeru a začala ju omotávať okolo prstu. A zas rozmotávala, až sa začervenala, že sa hrá s vlasmi ako alé dieťa. Usmiala sa na svoju oprotisediacu spoločníčku Deliu, ktorá tiež čakala s nervóznym výrazom na tvári.* Musím si odskočiť..*vstala* a mimochodom, čaj?*spýtala sa pri odchode*

*Nervozita,ktorá panovala naokolo bola takmer hmatateľná. Zodvihla som pohľad na Thu*Áno, dám si čaj. Ďakujem.* Svoju rozvitú odpoveď som zakončila úsmevom. Dúfam,že bol taký úprimný ako som zamýšľala. Postavila som sa, napravila si róbu a prešla som k veľkému oknu s výhľadom na palácovú záhradu. Zahľadela som sa na kvet,ktorý sa kýval v rovnakom rytme ako vietor,ktorý povieval vonku. Biele ľalie mali vždy schopnosť ma upokojiť či vyčistiť mi hlavu od všetkých sklamaní života.*

*Zľahka položila dve šálky, z ktorých sa vyparovalo, a tri ďalšie, nepoužité* Páči,* povedala, keď sa k nej priblížila, podala čaj, zdvihla pohľad presne do jej očí a pousmiala sa* Dúfam, že nevadí, že je jablkový,*pozrela sa pred seba, kde uvidela ten krásny výhľad*.. a ešte, tam* poukázala prstom na stôl* je cukor, keby nebolo dosť,*odvestila. No neskôr opäť zavládlo ticho, a akoby zrazu sa vrátila to príšerné potenie rúk.*Delia?,*odrazu vykĺzlo z jej úst.*

*Kroky za mnou ma upozornili,že sa ku mne niekto blíži. Boli mi povedomé,boli to kroky,ktoré som už mnohokrát počula. Patrili Thu. *Ďakujem.*Zobrala som si od nej šálku s čajom a opatrne som si dúšok odpila. Popálil ma na jazyku,ale cukru v ňom bolo dosť.*Myslím,že cukru je v ňom akurát.*Pozrela som sa na ňu a usmiala sa. Pohľad som upriamila naspäť na záhradu. Ľalia ešte stále tancovala v rytme vetra. Bol to symbol spútania i synchronizácie vetra a kvetu. Dva predmety,ktoré k sebe patria. Z mojich úvah ma vytrhla Thu.*Prosím,Thu?*Oči som s neochotou odtrhla od tajomstiev života a zahľadela som sa Thu do očí.*

*Preglgla a spustila*Nevšimla si si niečom niečo čudné, medzi Rorym a Violet?,*spýtala sa pričom si odchlipla z čaju, no popálila si jazyk.Au! Preklínam tú šálku![i]Určite si niečo Deli pomyslela, keď videla môj pohľad.* No v momente, keď ho chcela zazrieť, videla ako uprene hľadí niekam inam. Bála sa o ňu, ale čo ak ju vyruší? A ten strach je popritom taký smiešny, ale aj tak..*

*Thuina otázka ma trochu zaskočila. No i napriek tomu som si zachovala pokojnú tvár. Nečakala som,že sa opýta práve na toto. Pokrčila som ramenami a s pohľadom upretým na kvet som jej odpovedala.*Musím uznať,že som si všimla,že tam už nejde iba o obyčajné priateľstvo.*Odpila som si z čaju a pokračovala som.*No v každom prípade ti poviem,že z toho nemám dobrý pocit.*Vo svojom hlase som cítila ľahostajnosť i chlad,ktorý prenikal na svetlo sveta každou slabikou vypustenou z úst. Tŕnisté ticho som nakoniec prerušila s tým istým nezaujatím.*Ale tiež musím povedať,že ma to nezaujíma, je to ich život.*Bola som hrubá a necitlivá,ale pravda je vždy lepšia ako lož. Dúfala som,že Thu moju ľahostajnosť nepochopila nesprávne.*Ospravedlňujem sa za svoje správanie*Usmiala som sa na kvet,ktorý ukončil svoj tanec s vetrom.*

*Hoci jej výraz postráda emócie, pod ním sa vykonáva obrovské množstvo procesov, koluje obrovské množstvo myšlienok a rozsvieti sa obrovská žiarovka šťastia, keď to ticho medzi nimi povolí.* Netuším,* no to teda tomu pomohla! Už asi po stý raz prebehne očami kvietkovanú tapetu, hľadajúc dáky záchytný bod, na ktorý by sa mohla chvíľu sústrediť, kým sa jej nepodarí vymyslieť lepšiu tému.
Nanešťastie sú kvety uložené v stálom, rovnomernom poradí, nekrižujú sa a nedávajú jej tak možnosť zmýšľať o nich inak, než o obyčajných, krémových kvetoch.* Prešli sme už popri Aquere? Nemyslím, ale... Už nemôžme byť ďaleko, keď ma takto hrozne bolí zadnica,* pokúsi sa zbaviť atmosféry „dve slušné a distingvované mladé panovníčky cestujúce v koči“ a nahradiť ju atmosférou „duo Stephenson a Dionne v slangu a bez zábran“. Už si len počkať, či tento zámer dala najavo dosť jasne (hoci jej mierne čudácky a šialený úsmev by mal hovoriť za všetko).*

*Trochu zmiešanými pocitmi sa zadívala na Breannu.*čo jej preskočilo,že na mňa pozerá tak šialene?*začudovala sa v duchu,no nepovedala to nahlas,lebo vedela,že by to jej spoločníčku evidentne možno aj rozčúlilo a kedže už boli v blízkosti paláca podľa určitého poznania Breanninej zadnej časti chcela si zachovať čo najväčší kľud aký sa len dal.Na vety svojej parťáčky odpovedala iba škeriacim úsmevom až sa nakoniec nezdržala a rozosmiala sa.*Uff,dúfam že si nepomyslí o mne,že mi šibe....hoci keby aj hej sme predsa dve ona sa zdá mne byť mimo tak sa jej potom aj ja môžem javiť no nie?*pomyslela si v sebe a navonok sa pousmiala...vedela,že takto teme vôbec nepomohla a tak nadalej sledovala pohyby Breanninych očí....*

*Deli mala pravdu, je to ich život, pomyslela si.., no stále hútala, či to môže byť možné. Ale teraz je všetko možné, a nič nemožné.*No ale.. aj tak je zaujímavé, že vôbec,..*zastavila sa, no rozmyslela si to*.. že vôbec medzi nimi iskrí dačo. Pretože ja som si myslela, že Rory nie je vhodný pre Viol, a Viol nie je Roryho typ. Ale mýlila som sa.. niežeby ma to tak trápilo, ale tak som rozrušená,..*preložila si nohy a dokončila*, ale to už nechajme tak*usmiala sa a zároveň si utrela vreckovkou pery.*

*Bez slova?! Veď takáto otvorenosť ohľadne istej časti jej teľa by mala byť odmenená aspoň slovom alebo... Skôr než si domyslí koniec vety, Vio sa rozosmeje a tým zachráni Breanninu vyšinutú náladu. Teda, aspoň na okamžik, počas ktorého roztiahne ústa ešte širšie, dodávajúc sebe samej akúsi odvahu, pokračovať inou témou. Najskôr chce podotknúť, že má novú sukňu, no uvedomí si, ako sebecky to nie. Potom chce vyzdvihnúť prácu svojich robotníkov v Ebe, ale aj tento nápad zavrhne. Ani nevie ako, zrazu vyletí s pravdou von. * Čo sa to s nami stalo? Kedysi sme sa vedeli rozprávať aj tri hodiny bez väčšej prestávky?* Starnutím to site nebude, sú v najlepších rokoch, tém by bolo, ale... To ticho je zdrvujúce. A najhoršie na ňom je, že Viola nie je iba výnimkou spomedzi starých známych.*

Violu šokuje jej úprimne znejúca a rýchlo vyhrknutá otázka.Vydesene sa jej zadíva do očí a začína uvažovať....čo sa to s nami stalo....hovorí sama pre seba...Brea má veľkú pravdu.Prečo je to pre boha tak?Zmenila som sa ja nejako?*Vio sa začali potiť až dlane a nervozity ,ktorú v nej vyvolala Brea.Veľmi zvažovala všetky slová ,ktoré chcela na jej odpoved vysloviť.No ako na svojej odpovedi pracovala,uvedomovala si,že ju to tiež dlhší čas ťažilo ,no nikdy ked sa spolu stretli nevedela nabrať odvahu aby sa jej to spýtala...bála sa jej reakcie...lenže tentokrát už bola pripravená sa o tom pozhovárať.*Vieš Brea myslím,že to je hlavne tým,že sme v posledných rokoch nejako zabudli na čas,hoci sme mladé...neužívame si už život ako kedysi...aspoň sa mi to tak zdá...sice neviem čo si o tom myslíš ty....veľmi rada by som bývala vrátila čas aby to všetko bolo medzi nami také aké to bolo kedysi.Myslím si však,že nikdy nie je neskoro začať.Tak prečo to neskúsiť...trochu sa uvoľniť a začať žiť?*túto masu slov zo seba vyhrkla ako len najúprimnejšie vedela a zároveň chcela,lebo jej na Breanne veľmi záležalo a záleží.*

*Tá sa nikdy nezmení.Povzdychla som si a otočila som sa,tak aby som videla na Thu.*Rozrušená?*Nadvihla som obočie a zatvárila som sa prekvapene. Opäť som sa obrátila a svoj pohľad som zas uprela na ľaliu.*Môžem sa spýtať čo ťa na tom rozrušilo?*Nehľadiac na to,že ja sama som povedala,že z toho mám zlý pocit som tie slová vypustila z úst.Musím namietať.Ja rozrušená nie som. V mojom prípade tu emócie nehrajú žiadnu rolu.Nechala som myseľ zaplniť sa týmito úvahami.*Môj názor si počula,ale skutočnosť prečo si myslím,že je to tak je,že ak sa zmení ich priateľstvo na niečo viac,tak to zasiahne i nás.*Počas svojej krátkej odmlky som sa snažila zvoliť tie správne slová.*Nastane nerovnováha. A ak by som povedala,že nejaké emócie v tomto spore cítim,tak jedine obavy. A to obavy o Quabdur. Ale v podstate ak by neboli vládcami,tak by som sa o to vôbec nezaujímala.*Nechala som tieto myšlienky zmiznúť v stratosfére a radšej som nedočkavo čakala kedy sa začne predstavenie kvetu a vetru.*

*Ten kvet sa jej veľmi páči.. zamyslela sa, no potom sa strhla, pokrútila hlavou a prebudila sa. Ten jej povzdych ju zaujal, a síce..*Áno, aj ja sa obávam o náš svet, naše všetko..*to nie naschvál nepovedala, slovo Quabdur, aj keď nebola nejaká poetka, chcela to pokrášliť*a vtedy akoby zamrzla, jej to to došlo.. ide o ich VŠETKO, čo kedy mali a mohli uskutočniť, a keď sa to má skončiť kvôli jednej aférke, tak..Preboha! Nesmie k tomu dôjsť..veď..áno, uvedomila sa. Na tvári mala čudný výraz, ba až sa jej vrásky na čele spravili, no potom akoby zázrakom sa opäť pohodlne usadila a sledovala Deliu.*

*Zmätok za mnou ma na chvíľu odtrhol od očakávaného tanca.Žeby Thu nebola vo svojej koži?Premietlo mi hlavou. Bola to otázka na ktorú som odpoveď nepoznala.Nervozitu,ktorá tu panovala už od začiatku tu bolo cítiť stále. Bolo to priam stresujúce. Pokoj,ktorý som sa snažila v sebe udržať,pomaly unikal do priestoru okolo mňa. Nechala som ho aby ma opustil a vytvoril v tejto miestnosti kladný náboj.*Čo ťa tak zneisťuje?* Bez okolkov som na ňu vychrlila otázku,ktorá ma ťažila. Priamočiarosť a úprimnosť, základ všetkého. Dedukcia,ktorá sa zatiaľ nikdy neminula účinku. Ľalia sa pomaly začala kývať a ja som pochopila,že začína moje dlho očakávané predstavenie.*

*Otázka ju ani nezaskočila, skôr výraz, ktorý nevidela pretože Delia sa opäť zahľadela do okna, akoby tam videla niečo záhadné.*Neviem presne opísať ten pocit .. ktorý práve pociťujem, ale..*zastavila sa, a zrazu nevedela pokračovať*..ale neviem,*napokon dodala. Cítila akoby to bola večnosť odkedy čaká na ostastných, na svojich starých známych..Breanne, Violet a Roryho. Povzdychla si, a zhrbila sa. Nevedela, čo robiť, aby mohla zabaviť Deliu,*Odkiaľ máš tie šaty?*zrazu vybľachla, ak nie vypľula*Páčia sa mi.*

*Ľalia sa znova kývala za rovno s vetrom. A pokoj, ktorý sa mi nebezpečne rýchlo míňal sa začal dopĺňať. Všetky tajomstvá života sú ukryté v takýchto ľahko prehliadnutých a nepovšimnutých rituáloch. Na tvári sa mi rozšíril úsmev, ktorý náhle aj zmizol.*Pocit? Nepoznáš?* Sklopila som pohľad a zahľadela som sa na svoje dlane v ktorých som ešte stále držala šálku s čajom. Priložila som k nemu pery a odpila som. Za ten čas stihol vychladnúť na optimálnu teplotu. Hlboko som sa nadýchla a v tom momente som aj vydýchla.*Dokážem to pochopiť.*Hovorila som pravdu. Dokázala som ju pochopiť. Listy stromov dokonca i samotné stromy spoločne tancovali a zvýrazňovali krásu samotného kvetu a vetru. Započula som Thuin hlas,ale trvalo mi kým môj mozog spracoval jej otázku.Odkiaľ mám šaty? Zostala som ohúrená, no i napriek tomu som sa nedokázala zdržať a vybuchla som v smiech. Pripadalo mi divné ako rýchlo dokázala zmeniť tému,ale ona bola týmto preslávená. Prehla som sa v páse a z očí mi vyhŕkli slzy. Nebola som schopná prestať sa smiať. Po chvíli som sa aspoň trochu upokojila a bola som schopní aspoň niečo povedať.*Ospravedlňujem sa...*Vydolovala som zo seba tieto dve slovíčka a spustila som ďalší nával smiechu.*...ja,no tieto šaty som si dala ušiť. A návrh je môj.*Dokázala som dopovedať vetu,ale ďalej som nebola schopná sa premáhať a zas som sa rozosmiala.*

*Rory kráčal po dlhej chodbe vedúcej k salóniku, premýšľajúc o vzťahu medzi ním a Violou. Keď vstupoval do miestnosti zrazu začul strašný a ohlušujúci smiech svojej priateľky Delie, no videl tam aj očividne ohúrenú Thu.* Ahojte* pozdravil.* Na čom sa tak strašne rehoceš?*opýtal sa jej,no odpovede sa nedočkal.*

*Cítila sa čudne, keď zrazu povedala tú vetu..Pocit?Nevieš?Bohužiaľ na ňu ani reagovať nemusela, teraz sa sústredila, na to ďaľšie..ja,no tieto šaty som si dala ušiť. A návrh je môj.Naozaj mohla prehliadnuť túto skutočnosť? Veď to celé roky vedela! Ako..Bože ja naničhodná!*Ach, jasné*capla sa po čele, .. chcela dodať, ako som mohla zabudnúť,a le nezdalo sa jej to vhodné..*, navrhneš aj pre mňa?* usmiala sa a takmer aj zapýrila. Nechcela dať najavo aká je neschopná.*Naozaj sú nádherné, rovnako ako tie kvety,*ukázala prstom tam, kde sa stále pozerala*krása.*Síce bola trochu zmätená z jej smiechu, aj ona sa zachichotala, a zrazu počula dlhé intenzívne kroky.Rory!*

*Môj ohlušujúci smiech dokázal na chvíľu zastaviť iba Rory,ale aj to iba na malý okamih. Po jeho otázke som spustila ďalší nával smiechu.Otočila som sa smerom kam ukazoval Thuin prst.Pohľad mi padol na rituál tancov. Chvíľu som na tento moment bez slova hľadela.Až som si uvedomila,že som neodpovedala Thu na otázku. Za tie roky som sa naučila byť zdvorilá. I keď každý sa môže pošmyknúť a môže sa mu stať také faux pas ako mne teraz. Potriasla som hlavou v domnení,že z nej vytrasiem svoje poníženie.*Ospravedlňujem sa...*Narovnala som sa uhladila si šaty a s pohľadom upretým na predstavenie som pokračovala.*Prepáč Thu. Ja, áno samozrejme,že ti navrhnem šaty. Postarám sa o to aby ich šila najlepšia krajčírka, ktorú poznám a osobne budem dohliadať na priebeh.A ináč vitaj Rory.*Otočila som sa im čelom,chytila som si šaty,nohy som si prekrížila, mierne som sa naklonila. Nie príliš,ale ani nie málo,čím som im vzdala úctu. A ako čerešnička na torte som im venovala úsmev. Všetko bez slov a bez okázalosti. Opätovne som sa otočila a pohľad som venovala už iba nekončiacemu sa predstaveniu. No i napriek tomu som dodala.*Ten tanec je čarovný.*

*Ešte stále som bol v úžase z Delinho smiechu a Thu očividne tiež. Hovorili o nejakých šatách a že Delia ich navrhne ,potom sa len usadila a vyškierala sa na nás. Tak som k nim iniciatívne pristúpil a obe som ich po jednom objal a pobozkal na líce. Hneď ako sa skončil tento pozdravný rituál opýtal som sa ich ako sa majú a ,že kedy sa dostavia ostatný členovia slávnej Päťky.*

*Tak rada by sa na Deliu vrhla, až akoby pocítila slzu šťastia v oku.*Budem ti naveky vďačná*úprimne sa usmiala, a dodala*, môžu byť tej istej farby ako sú tie ľalie, úprimne, aj mne sa páči ich rytmus.*Pohladila ju po ruke a nakoniec sa odzdravila Rorymu, po tom, čo ju objal*Ahoj*Zaiskrili sa jej oči šťastím, že konečne vidí ďaľšieho z nich..*Aká bola cesta?*Spýtala sa a pritom chichotala tým detským hláskom,*určite kľukatá a plná kamienkov, však?*Ukázala rad bielych zubov, a po čase opäť skryla.*

Nemusíš to s tou vďačnosťou preháňať,je to dlhá doba.*Očkom som mrkla po Thu a zúčastnene som sa na ňu usmiala.*Tak ty chceš šaty farby ľalie? Dobrá voľba.*Zatvárila som sa súhlasne a pritom som rozmýšľala čo povedať. *Rytmus...sála z toho sloboda...*Odpila som si dúšok z čaju,ktorý bol už studený.*...v prírode sú ukryté taje života.*Uvedomila som si,že sú to iba moje filozofie,moje myšlienky.Bola som nútená priznať tú skutočnosť.*Samozrejme, sú to iba moje dedukcie.*Nenútene som sa nad tým pousmiala.Moje dedukcie.Ale nakoniec úsmev nahradila sklamaná tvár.Zadívala som sa na oblohu. Slnko bolo najvyššie ako len mohlo. Bolo pravé poludnie.*Tak,je čas na obed.*Prešla som k stolíku a položila som naň šálku.*Alebo chcete počkať na zvyšok bandy? No v každom prípade ja umieram od hladu. Rozmyslite si čo si prosíte a ja sa vás za chvíľu na to prídem opýtať.*Venovala som im posledný úsmev a vybrala som sa k dverám.*A inak...*Zastavila som uprostred kroku.*...Rory?Nemám poňatia kedy prídu.*Dopovedala som a nonšalantne s úsmevom na perách som vybehla zo salónu.*

Cesta celkom ušla,len bola dlhá a nepohodlná.*Povedal a jemne sa pousmial.Ked Delia odišla podišiel k Thu a spýtal sa:* No čo počkáme alebo nie, ja som už dosť vyhladol a navyše tá cesta mi dala zabrať.*A skôr než mohla Thu odpovedať hneď jej položil ďalšiu otázku:*Ako sa darí v Ejtmúne?