Breannin zámok

*Opäť na ňu hodí vestu.* Môžeme ešte chvíľu pokračovať v hádke o tom, kto z nás, mokrých, si nechá ešte mokrejšiu vestu, ktorá vlastne nemá žiaden účinok,* skonštatuje, pričom sa pomaly vzďaľuje od svojho predchádzajúceho stanoviska. Onedlho sa zjaví na druhej strane, kde si bleskovo uchmatne veci spod kríka. Na plátne, ktoré opätovne drží pod pazuchou, tak košeľou urobí nádherný veľký fľak, v strede menších fľakov po kvapkách. * Aj tak musím prejsť až k východu pešo, takže je to vlastne jedno,* hlavou jej naznačí, aby ho nasledovala, pričom pomaly vstúpi do tmavého lesa, vystlaného listami i ihličím zároveň.*

Myslím,žeby bolo zbytočné sa o ňu hádať. Ďakujem.*Vesta na mojich ramenách mi pripomenula,že som musela niekde vytratiť svoju štólu. V duchu som pokrčila ramenami.Nepatrila k mojim najobľúbenejším.Pozorovala som muža strácajúceho v lese a znovu sa vynárajúceho na druhom brehu jazera.Takže predsa!Usmiala som sa. Pozrela som sa naňho a nenechala som sa dvakrát prosiť. Nasledovala som ho do lesa skôr ako mi stihol zmiznúť z dohľadu.
Nie je múdre nasledovať neznámeho muža do lesa,ktorý nepoznám.Moja múdrejšia časť mi to stále vyhadzovala do popredia. Bolo mi to jedno. Verila som mu. Keď som ho dobehla,tak som si neodpustila otázku.*Venujete sa umeniu?*Až s neprimeraným elánom v hlase som kývla na jeho náčinie,ktoré niesol v rukách.*

*Trochu si vydýchol, keď začul kroky. Tak predsa nezostala stáť na mieste. Sústredene sa díval pod nohy, pretože v lesoch v Ebe už toho veľa videl i stretol. Od starčeka s vysokým štádiom straty pamäti až po mačku, ktorá mu chcela odkusnúť podrážku topánky. * Umeniu? Hm, ak sa toto dá považovať za umenie,* vystrel pred seba prázdne plátno so stopami po predchádzajúcom zmoknutí. Horko ťažko ho vrátil na pôvodné miesto bez toho, aby zastal.* Ale náplň mojej skutočnej práce je obchod s umením, obrazmi, občas skulptúrami, alebo dokonca vyšívanými kobercami,* skonštatuje znudene, pričom mu z hlasu vyznieva odpor.* Rodinná tradícia, povedal by som,* spočiatku ho aj remeslo bavilo, lebo obrazy bývali aspoň rôznorodé a ľudia mali ochotu kupovať. Po času sa z nich však stali iba rovnaké, alebo aspoň neuveriteľne podobné maľovky, niečo málo farby tam, niečo málo sem a ľudia to ihneď pokladali za umelecké dielo. Nakupovať obrazy bolo otravnejšie, ale značne jednoduchšie, ako ich predávať. * A čo je náplňou práce Piatich? Nikdy som to tak celkom nepochopil...

*Pokojne som kráčala popri ňom a unášala som sa na vlnách svojich pohnútok. Myseľ som mala zaplavenú jeho odpoveďou. Bola nezvyčajná. V správnom slova zmysle ma trochu vykoľajila. Jeho tón, bol nečakaný, plný znechutenia.* Ospravedlňujem sa za svoju drzosť,ale z vášho tónu usudzujem,že umenie či svoju prácu moc neobľubujete.*Zamyslela som sa nad svojimi slovami. Boli nevhodné. Nebola v tom iba nechuť k práci, určite v tom bolo aj o mnoho viac. Niečo o čom som nevedela.Samozrejme,že neviem. Veď ma nepozná a ja nepoznám jeho. Akonáhle som sa zamyslela som svoje slová oľutovala.*Ja...prepáčte,ospravedlňujem sa.* Môj hlas bol plný bolesti.*Prepáčte.*Pokúsila som sa vzchopiť.*Dnes iba každému ubližujem.*Povedala som len pre seba. Pokrútila som hlavou. Nechala som svoje myšlienky nech prevládnu nad mojou mysľou. A tým pádom som takmer prepočula otázku smerujúcu mojim smerom. Keď sa mi podarilo zaregistrovať,tak tvár sa mi prehla do prekvapeného úškrnu. No postupne sa menila na masku ľahostajnosti.*Úprimne povedané som ani ja nemala tú česť spoznať pravú podstatu Piatich. Čím nechcem povedať,že mi nezáleží na Naive alebo na Quabdure či jeho obyvateľstve.*Moja odpoveď sa mi zdala nepostačujúca. Muž vedľa mňa by si zaslúžil vierohodnejšiu odpoveď.*Nie,poviem to čo mám,čo je moja povinnosť.*Zhlboka som sa nadýchla a pokračovala som.* Piati sa starajú o správny chod krajiny. Starajú sa o jej obyvateľstvo, o všetky živé či neživé bytosti.*Hlas mi potemnel.*

*Vlna ospravedlňovania ho zasiahla ako tsunami. Za čo sa toľko ospravedlňovala? Povedala niečo extra nevhodné? Prednášku o tom, aké je to, byť Piatym, presnejšie, čo robiť, keď je človek Piatym, iba prepočul, pretože mu dostatočne stačil tón, akým rozprávala. Samozrejme, že mala rada Quabdur. Ale zrejme tu bolo niečo, čo rada nemala.* Ah, takže je to tak...* zašomre si popod nos, ale s dostatočnou hlasitosťou, aby ho počula. *Zväzuje vás to, že ste Piata, všakže? A každý vám vnucuje, že musíte byť vždy slušná a nechávať si vlastné pocity pre seba. Aj myšlienky vám upravujú, všakže? A všetky tie reči o spolupráci... Ľudia nevedia, čo je to spolupracovať so štyrmi úplne rozdielnymi ľuďmi. A musíte ovládať všetko, od toho, ako noblesne zdvihnúť lyžičku až po to, ako sa nonšalantne zbaviť nápadníka, všakže?* ani si neuvedomí počet slov "všakže" ktoré za tých pár viet použil. Asi sa až príliš vcítil do role akéhosi kurátora. Les pred nimi mierne redol.*

*Jeho zápal ma vyviedol zmieri. Takú to reakciu som nečakala. No tak či tak sčasti vystihol to čo mi ležalo na srdci. Cítila som,že by som nemala mlčať,no nebola som si istá ako mu mám odpovedať. Bola som v rozpakoch.* Byť jednou z Piatich je obmedzujúce. Nenapĺňa ma to skutočným pocitom šťastia či radosti. Samozrejme, teším sa keď môj kraj prosperuje,teším sa keď sú všetci obyvatelia šťastní,ale svoje plné šťastie som ešte nedosiahla.*Hlas mi prechádzal do mlčania. Skutočnosť o pochybách,ktoré som pociťovala som si nechala pre seba. Pochybovala som o svojom živote. *Čo sa týka zvyšných Piatich nie je to až také ťažké. Všetkých ich dôverne poznám. Sme dlhoročnými priateľmi,ale i tak sa stane,že sa nezhodneme.*Nakoniec som sa rozhodla celé to obrátiť v žart. Bolo pravdou,že svoje myšlienky či emócie by som nemala prezrádzať. Pokúsila som sa o úsmev.*Našťastie som nápadníkov odháňať ešte nemusela.* Môj pokus o úsmev nedopadol podľa mojich predstáv. Zadívala som sa pred seba. Ovial ma chladný vietor. Automaticky som sa chytila okolo ramien.*

*Jej posledná poznámka mierne zjemnila nepríjemnú atmosféru z ich predchádzajúcich viet. Ale stálo to nebolo ono. Ale veď sa poznajú sotva pol hodinu, odkiaľ by mal vedieť, kedy to je ONO? Stromy začali seriózne ustupovať, ako vlasová pokrievka na hlave muža v strednom veku. Nahrádzalo ich čoraz väčšie množstvo kríkov, papradí a balvanov, obrastených machom. * Zdá sa, že sme takmer tu,* ukázal prstom k nebu, čiastočne skrytému za vŕškami stromov, na ktorom sa črtali vežičky paláca. Keď jej povedal, že to má po ceste, klamal. No to je najmenej. Dopraví Piatu k domovu druhej Piatej, potom sa celý premočený otočený a kým príde domov, bude prechladnutý, ak nie dačo horšie. Stále lepšie, ako byť sťatý za nedostatočnú pomoc štátnej moci. Ktovie, aj to sa môže stať. Najmä ak je Delia skutočne taká náladová, ako sa zdá... Alebo aspoň nerozhodná...*

*Pozrela som sa na v pozadí sa mihajúci palác. Pohľad som upriamila na oblohu. Začalo sa stmievať. Tak, je koniec.Telo mi zaplavil pocit beznádeje. Ale v každom nešťastí treba hľadať aj pozitíva. Teplá posteľ,čisté oblečenie a najmä Breanne.Dúfam,že sa nestrachuje.Porozhliadla som sa a snažila som sa nájsť bod na ktorý by som sa mohla upriamiť. Prečesávala som les až som nakoniec pohľadom skončila pri svojom záchrancovi. Havranie vlasy mu odstávali na všetky svetové strany. Vlasy mu padali do tváre čím prekryli jeho oči. Spomenula som si na moment,keď som poprvýkrát pohliadla do čierňavy jeho zraku. Bolo to šokujúce i neobyčajné.Keby som mala možnosť pozrieť sa ešte raz priamo do jeho tváre.Moje myšlienky boli plné hnevu. Hnevu z mojej neschopnosti. Jeho pleť bola bledá. Nevedela som nájsť správne prirovnanie. Potom som si spomenula na kvet,ktorý v mojom srdci má špeciálne zastúpenie, ľalia. Bola ako ľalia...neopísateľná. Snažila som sa zapamätať si každú časť jeho tváre od jahodových pier na ktorých chýbal úsmev až nakoniec na jeho oči. Oči na ktoré nezabudnem. Bolo mi ľúto,že koniec musel nastať tak rýchlo.*

*Pohľad z pred niekoľkých sekúnd zrejme neklamal. Blesková rýchlosť a klesajúca vzdialenosť ju uisťovali v tom, že nemá halucinácie a že jej prianie bolo vyslyšané. Zatiaľ čo polovica stráží zo zámku prečesávala okolie, Delia sa vrátila v poriadku. A priviedla aj...* Delia!* ozvalo sa záhradou, ktorá patrila k jej neskromnému príbytku. Doteraz bezmocne prechodila desiatky metrov, čakajúc na priateľku a dúfajúc, že sa vráti z lesa, či už s pomocou stráží, alebo s vlastným orientačným zmyslom. Ak by si nebola vedomá rizík (presnejšie, ak by jej ich do hlavy nevtláčala správcovská rodina, ktorá sa starala o chod „domácnosti“), ihneď by vbehla do spleti rastlín a aspoň by sa pokúsila zachytiť ledajakú stopu.* Delia!* opäť sa jej vydralo z úst. Vzdialenosť medzi nimi bola minimálna. Bolo vlastne prekvapením, že z takej diaľky si všimla v tieni stromov postavy. * Ja... je mi to ľúto,* prehovorila, ako náhle sa postavila tesne pred ňu a neznámeho muža.* Prepáč,* sklopila zrak, akoby čakala na popravu.*

*Hlas,ktorý prichádzal od pozemku paláca ma rozveselil. Pridala som do kroku až som sa ocitla pred ospravedlňujúcou sa Breanne. Bez váhania som zmazala pochabý krok,ktorý pred nami tvoril priepasť. Objala som ju bez ohľadu na následky,ktoré by jej mohli moje mokré šaty spôsobiť. O krok som odstúpila.*Nie, za nič sa neospravedlňuj. Bola to moja chyba.*Zahanbujúco som sa usmiala.*Ja sa ospravedlňujem.*Zdvihla som hlavu a pozrela som sa na muža stojaceho pri mne. Opäť som nadobudla možnosť spoznať ďalšie zákutia života.*Prepáčte mi.*Pozrela som sa na Breanne.*A tak isto sa ospravedlňujem aj tebe.*Sklopila som zrak a zahľadela som sa na zablatený lem svojich šiat.*

*Zahľadel sa na prichádzajúcu. Takže si to zrekapitulujme... Najskôr narazil v lese na jednu z Piatich, tá ho stiahla do vody, on ju z vody vyniesol v náručí a nakoniec ju odprevadil k palácu, ktorý patrí ďalšej Piatej, ktorá sa momentálne náhlila k nim. Akoby to nestačilo, stal sa svedkom priateľskej scény, v ktorej sa jedna Piata ospravedlňovala druhej a naopak. Celé to bolo zaklincované ich objatím. Odo dnes sa môže pýšiť tým, že nie je obyčajný mešťan, lebo obyčajnému mešťanovi by sa toto všetko v jediný deň nepodarilo prežiť ani vidieť.* Nemáte sa za čo ospravedlňovať,* skonštatoval odmerane, hoci premočené šaty mu nahovárali, že by tu možno aj dôvod bol.* Tak teda... ja by som aj šiel...

*Opätuje jej objatie. Je neskutočne rada, že ju vidí.* Bože, veď ty zmrzneš!* zahlási pri pohľade na jej šaty. Mokré, studené, špinavé, zablatené, rozstrapkané... * Prepáč...* ospravedlní sa ešte raz, popod nos. Je taká nadšená z toho, že Delia žije, že jej doprovod na moment odignoruje. Jeho prítomnosť si uvedomí, až keď prehovorí, pričom si zároveň uvedomí aj jeho skeptický pohľad. *Deli, kto je tento pán? Každopádne, nech je to aj nepriateľ, mal by sa zrejme osušiť...* venuje mu rovnako skeptický pohľad a rozhodne sa, že je čas na vysvetľovanie.* Za iných okolností by sa toto nestalo, ale dnes bol prijatý nový člen ochranky a moji najlepší strážcovia ho zaúčali, preto nás odprevádzali mierne neskúsení a mierne starí jedinci a... zrejme nám nestačili.

*Pozrela som sa na Bree a potom opäť na postavu stojacu pri mne.*V podstate to ani ja sama neviem.*Uškrnula som sa. Ešte stále nepoznám jeho meno.*No i napriek tomu viem,že ma zachránil,pomohol mi. Ale jeho meno je ešte stále ukryté pod rúškom tajomstva.* Cítila som vo vzduchu nepríjemnú atmosféru.*Bree, máš pravdu!* Usmiala som sa. Chytila som neznámemu dlaň a nestihla som si ani uvedomiť čo mi jeho dotyk spôsobuje. Prenáša ma do mojich vlastných snov. Svoje emócie či myšlienky som skryla do najtajnejšieho kúta svojej mysle a rozhodla som sa zaoberať sa nimi neskôr,keď bude vhodná príležitosť. Čo najskôr som sa spamätala. Jeho ruku som uchopila pevnejšie aby si ju nemohol vytrhnúť a začala som ho ťahať k palácu.*

*Pocíti jej dlaň na svojej a mierne ním trhne, chcel by čo najskôr vypadnúť späť k svojmu opustenému príbytku na druhej strane lesa, lebo keď si nepohne, kým tam príde, bude vysoké štádium noci.* Nie, to nie je nutné, ja... * neochotne sa nechá viesť k palácu. Tak dostane poprípade kráľovskú večeru za to, že ho stiahla do jazera, nič strašné... *Nepotrebujem oschnúť, som celkom dosť imúnny,* žalostným pokusom odhodí svoju jedinú šancu o presvedčivú lož.*

Výhovorky vám nepomôžu.*Usmiala som sa,tak aby to bolo cítiť aj v mojom hlase. Chvíľu som ho mlčky viedla k palácu kým som sa nedopracovala k tomu nad čím som tak veľmi dumala. Odrazu som sa zastavila a otočila som sa,tak aby som mu videla do tváre. Jeho neochota bola viditeľná.*Dovolte mi pomôcť vám. Dlžím vám to.*Moja tvár nadobudla emóciu vďaky. Otočila som sa a pridala som do kroku.*Ďakujem.*Vystúpili sme po terasových schodoch,otvorila som sklenené dvere do jedálne a cez ňu sme vyšli na dlhú chodbu na ktorej som narazila na personál.*Prosím vás. Mohli by ste mi do izby doniesť suché,čisté mužské oblečenie vhodné pre tohto muža?*Ukázala som prstom na muža vlečúceho sa za mnou.*Ďakujem.*Usmiala som sa a ďalej som pokračovala cestou do mojej "prenajatej" izby. Keď som našla tie správne dvere siahla som na kľučku a otvorila som ich. Záchrancu som vtiahla za sebou do izby,zatvorila som dvere a pustila som mu dlaň.*Asi nie je najvhodnejšie,že som vás zaviedla do svojej izby,ale moc sa tu nevyznám a moja izba sa mi v mojom zbrklom správaní zdala najvhodnejšia. Odpusťte.*Od hanbi som znova sklopila oči. Vošla som do kúpelne. Zhrabla som zo skrinky čistý uterák a položila som ho na posteľ.*Tu je uterák. Moja izba i kúpelňa sú vám k dispozícii. Komorný vám o chvíľu donesie čisté oblečenie.*Prešla som popri ňom k truhlici z ktorej som si vybrala jeden pár čistých šiat. Zo stolíka som si zobrala kefu. Prešla som ku dverám venovala som mu posledný pohľad a vyšla som späť na chodbu.*

*Zrejme výhovorky naozaj nepomôžu. Celé jej ďakovanie, odprosovanie, vysvetľovanie, prežije s mierne zvrašteným obočím, no v konečnom dôsledku ju nasleduje aj bez použitia akejsi väčšej sily. Vstúpi do priestrannej izby, z každého zákutia sa šíri veta „tu žije panovník“. Stretnutie so služobníctvom mu vytvorilo slabé nechápavé vrásky. Tak nemá rád tento systém... *Ďakujem,* je jediné, čo vypustí z úst, aby Deliu neurazil, neponížil, nenapadol... Aj tak si to nezaslúži. A snaží sa, veľmi sa snaží. Nahodí na seba čisté šaty a mokré si vytrvalo zviera v rukách. Bez akejkoľvek ďalšej úpravy vykročí na chodbu. Nikde nikoho.*

*Teraz som nad sebou vytvorila ortieľ smrti.Povzdychla som si. No i napriek tomu, som v sebe vybudovala patričnú vďačnosť aby som bola schopná zvládnuť všetko. Kde asi sa môže nachádzať ďalšia kúpelňa? Zamyslela som sa. Vybrala som sa opačným smerom ako bol salón. Nakukla som takmer do každej izby. Nebolo vhodné aby sa panovník takto správal,ale bola som schopná urobiť aj nemožné aby som všetko napravila. Narazila som na pracovňu, knižnicu až nakoniec na hosťovskú izbu. Vošla som do nej. Zamkla som ju a vyzliekla som zo seba mokré šaty. Čo najrýchlejšie som sa osprchovala,umyla si vlasy a obliekla som sa do svojich obľúbených šiat. Ruky som mala zahalené v rukávoch. Šaty boli farby ľalie s výšivkami kvetou. Vlasy som si zopla do drdolu. Nahliadla som na svoj odraz v zrkadle. Pleť neprirodzene bledá,oči ťažko opísateľnej farby. Mali v sebe viac farieb,miešali sa, na každom mieste ma prekvapila iná farba. Či už to bola oriešková alebo zelená. Do očí mi padala ofina a po bokoch tváre mi viseli hnedé pramene,ktoré sa neudržali v drdole. Na krku sa mi pohojdávala tenká retiazka s prsteňom. Nosila som ju stále. Bola spomienkou. Predstavila som si ako som vyzerala keď som vyšla z lesa. Ten rozdiel bol očividný,badateľný. Vzala som svoje špinavé šaty a zapožičanú vestu. Do umývadla som napustila teplú vodu, namočila som do nej oblečenie a nechala som ho vymočiť. Vyšla som na chodbu. Behom som sa dostala k dverám vedúcim do salónu. Otvorila som ich a cez sklené dvere sa mi naskytol pohľad na Bree ešte stále stojacu v záhrade.
Náhlivým krokom som preplávala cez salón až som vyšla do záhrady. Prešla som cez ňu k Breanne. Prstom som ju poklepala po ramene.*Ahoj.*Obišla som ju a postavila som sa do jej zorného uhľa. Ospravedlňujúco som sa na ňu pozrela.*Prišla som sa ti ospravedlniť.* Pocity,ktoré som v sebe dusila sa navzájom vylučovali.*Prepáč.

*Zamyslene si hryzie spodnú peru, akoby sa jej ničením získavali odpovede na všetky nevyslovené otázky. Našťastie akosi zacíti a započuje prítomnosť ďalšej osoby a teda sa nestrhne a so svojou šikovnosťou si nerozhryzne celú peru, keď sa jej niekto dotkne. Keď zmapuje rozmazanú siluetu pred sebou a dostatočne zaostrí, iba sa slabo pousmeje.* Kašli na to, moja chyba,* otočí sa rovnakým smerom ako Delia a chytí ju za pod pazuchou, čiže vyzerá ako ženích, ktorý si vedie nevestu k oltáru. Druhou rukou si zapraví, možno až príliš horlivo, kučeravé vlasy odstávajúce na všetky strany.* Tak čo, zrejme už poznáš jeden z Ebských lesov lepšie ako jeho, prakticky, majiteľka,* uškrnie sa. Nikdy sa nepokladala za majiteľku prírody, keďže je to nemožné.* A to si hovoríme krajina Stromu.* skúsi vykročiť vpred, dostatočne slabo a pomaly na to, aby za sebou nemusela Deliu ťahať.* Mimochodom, pekne si sa upravila, pekne,* zahlási tak, akoby mala päť a hovorila o svojej novej hračke.*

*Bola som si istá,že moje ospravedlnenia sa nemíňali s pravdou.*Nie. Mohlo za to moje bezhlavé správanie.*Zostala som stáť na mieste. Nepoddala som sa tlaku,ktorý Bree vyvíjala.*A chcem sa ti ospravedlniť za to,že som ti do domu priviedla cudziu osobu.*Zamyslela som sa nad slovami ktoré som dnes už raz vyslovila.*Každému iba ubližujem.*Znova takmer nepočuteľne som tieto slová vypustila z úst. No teraz som sa neudržala a horúca slza sa mi skotúľala po líci na ktorom zanechala výraznú stopu. Bola iba jedna,ale bola jedinečná. Bola sama. Moje oči boli už veľmi dlhú dobu suché. Ďalšie slzy sa neodhodlali vystúpiť na svetlo sveta. Zadívala som sa na mesiac a na hviezdy,ktoré ho obklopovali. Obloha nebola čistá. Nejaké tie hviezdy boli skryté za mračnami.*

*Zo skúsenosti vie, že keď má Deli jeden názov a ona má druhý, nemá cenu diskutovať, ktorý je pravdivý, pretože ona je netrpezlivá a Delia je tvrdohlavá. To dokopy nejde.* Prestaň! V mojom sídle ubiehajú dni spôsobom: „Týždeň som sama a bez spoločnosti a druhý týždeň neviem kam skorej skočiť, toľko príde hostí.“ Kým je len jeden, bude mi potešením... no veď vieš ako to myslím, budem rada, že je tu. Ale... ešte raz... kto to je?* nerada sa s ostatnými Piatimi rozpráva príliš formálne. Stačí, že to musí robiť po zvyšok dní. Najradšej má tých niekoľko málo hodín, ktoré trávi s rodinou. Nemusí sa na nič hrať. Dokonca si je priam istá, že ak by ju v tom momente videl niekto okrem personálu a príbuzenstva, netipoval by, že je panovníčkou. Už len kvôli slovnej zásobe, ktorú v takých ojedinelých časoch používa. Pozvoľna sa ju pokúsi potiahnuť svojím smerom.*

*Ani druhý nátlak nepomôže, ja som ostala stáť namieste.*Breanne. Netuším kto to je.*Bola to otázka,ktorá ma celú tu dobu trápila.*Popravde neviem jeho meno,ale viem čím sa živí.*Spomenula som si na svoju chybu. Na omyl,ktorý som dnes vykonala.*Živí sa predajom obrazov,sôch či gobelínov. No jeho meno som sa ešte stále nedozvedela. A ešte maľuje. Ale naozaj viac toho neviem. Viac som z neho nevydolovala. * Zaškerila som sa nad svojou neschopnosťou. Prešla som okolo Breanne. Uprostred kroku som sa zastavila.*Mala by som za ním zájsť.*Napadlo ma,že by som Bree mala informovať.*V tej rýchlosti ma nenapadlo kam by som ho mala zaviesť...*Poškrabala som sa po hlave a na tvári sa mi objavil úškrn.*...tak skončil u mňa v izbe.*Pochopila som ako nevhodne moje slová zazneli.*Samozrejme ak ti to neprekáža ja som sa presťahovala do druhej. Dúfam,že ti to neprekáža.*Môj hlas bol plný čistej nevinnosti. Spravila som ďalší krok.*Už si večerala?

*Ono by sa mohlo zdať, že Breanne nerobí nič iné, len sa zamýšľa nad hlbšou podstatou nepodstatných vecí, no opak je pravdou. Často prikladá hlúpostiam priveľký význam a potom vzniká nedorozumenie.* Počúvaj, Deli, myslím, že už sa poznáme dosť dlho a dosť dobre na to, aby si sa mi za všetko ospravedlňovala,* drgla do nej lakťom popri chôdzi.* A čo sa týka tvojho nového priateľa... je samozrejme vítaný! Nie som taká fúria, ako o mne niektorí hovoria. A navyše...* odšklbne si zubom odstávajúcu a vyschnutú čiastočku pier.* Tu ťa nik nestráži. Správaj sa ako doma. A keď niečo potrebuješ, ani sa nemusíš pýtať. * zasa si začne hrýzť do pery. Zrejme má nadmerné množstvo zlozvykov.* Nevečerala veru, a musíme zistiť meno nášho hosťa, ak ešte nevyskočil z okna. Nevyzeral dva razy nadšene, že ho vedieš do hradu.

*Pohľadom som sledovala postupne sa blížiaci palác. Nad hlavou mi svitla malá, pomyselná žiarovka.*Mám nápad!* Zvýšila som hlas,no tak rýchlo ako som ho zvýšila som decibely znížila.*Myslíš,že by ohrnul jedlom,ktoré som ja navarila?*Zamyslela som sa nad minulosťou strávenou pred sporákom.*Neboli tie jedlá predsa až také zlé,alebo áno?* Snažila som sa spomenúť si na chuť môjho gurmánskeho umenia. Počas svojho uvažovania sme sa dostali až do salónu. *Bol to iba taký nápad.*Nevinne som sa usmiala a vyšla som na chodbu.*

*Snaží sa držať v čo najbližšej Deliinej blízkosti, aby počula každé jej slovo a nemusela byť zasa za hlupáka, ktorý iba rýchlo prikývne a usmeje sa, pričom ani nevie, o čom je reč. Vedzte, že sa jej to stáva mimoriadne často.* Mne tvoje kuchárske pokusy vždy chutili. A vždy prospievali mojej línii, veď vieš, také... bezmäsité. * uškrnie sa, pohľadom sa zvíta so salónom a zvalí sa do kresla pri vyhasnutom krbe.* Ale samozrejme sa nemusíš namáhať, ak chceš variť len preto, aby si neotravovala moje kuchárky,* zasa jej pomaly dochádza. A zasa rozpráva neuvážene. Samozrejme, že berie ohľad na svoje kuchárky, no ich hlavnou prácou je variť a keď nevaria, nedostávajú zaplatené, keďže v paláci vládne systém- koľko navarených jedál, toľko výplaty. A zasa sa v mysli snaží ospravedlniť svoje konanie.* Nechce sa ti priviesť nášho hosťa sem?,* navrhne, zabúdajúc na to, že ak by Del išla variť, zrejme by sa len ťažko zdržiavala zároveň aj v salóne.*

*Na slabo osvietenej chodbe sa mi naskytol pohľad na zmäteného muža. Uvažovala som nad tým či tam stojí už dlho. Kráčala som k nemu. Mala som pocit,že ma ešte nezaregistroval.*Čakáte tu už dlho?*Prišla som k nemu a všimla som si,že v rukách drží mokré oblečenie. Natiahla som k nemu ruky.*Môžem?*Opýtala som sa čo najjemnejšie. Zobrala som mu ho z rúk.*S dovolením.*Usmiala som sa a rozbehla som sa do svojej prechodnej izby. Špinavé oblečenie som hodila do umývadla k jeho veste. Vyšla som na chodbu a primeraným tempom som k nemu preplávala.*Dúfam,že vám neprekáža moja izba. Samozrejme môžete dostať aj druhú izbu.*Nesmelo som sa usmiala. Nebola som si istá ako by som sa k nemu mala správať. Bola som z toho zmätená.*Uvažovala som nad večerov.*Zamyslela som sa nad svojím návrhom.*Premýšľala som nad tým čo by ste si dali na večeru. Ak by to bolo v mojej kompetencii,tak by som to mohla aj sama uvariť,ale moje kulinárske schopnosti sú založené na bezmäsitých jedlách.*Sklopila som oči. Nechcela som čeliť priamemu pohľadu jeho očí.*A sú obmedzené i v tom,že už dlhú dobu som pri sporáku nestála...*Odrazu tieto slová zo mňa iba padali.*A nie je veľa jedál,ktoré viem uvariť. Väčšinou sú to také jedlá,ktoré v týchto krajoch nie sú veľmi známe a...*Nevedela som čo dodať,tak som sa otočila a kráčala som chodbou. Dúfala som,že ma bude nasledovať.*