Breannin zámok

*Na perách sa mi ešte zračil úsmev, ktorý mi vyčarili spomienky. No ako čerešničku na torte som si vychutnávala Breein úškrn.*Ak sú to tvoje obľúbené miesta...tak sa pusti do toho* Blízko pri srdci ma hriali nasledovné chvíle,ktoré som mala stráviť v lone prírody a radosť, ktorá premohla Bree. I keď aj toto úžasné čaro musela premôcť zlá sila-neustáli dozor. Snažila som sa na to nemyslieť a sústrediť sa na veci, ktoré sú teraz k môjmu srdcu najbližšie. Všetky svoje pochmúrne myšlienky som sa snažila uzamknúť niekam do zadu svojej mysle, kde by na ne napadal iba prach, a zostali by naveky skryté. Vedela som presne, že čas, keď sa zámka uvoľní a na plecia mi padne bremeno mojich osobných démonov určite nastane. Potriasla som hlavou ako keby mi to malo pomôcť zamiesť všetko pod koberec a už som vnímala iba svoje blízke okolie.*

Dobre...* tvári sa, že rozmýšľa, avšak prvé miesto na svojom zozname zastávok, má už vybraté.* Čo takto neďaleký rybník? Je skutočne neďaleký, plávajú tam karasi a zlaté rybky a rastú lotosy.* opíše jej s žiarou v hnedých očiach scenériu, pri ktorej sedávala toľko času. Vždy jej dodávala inšpiráciu, či už pri maľovaní alebo písaní.* A navyše, keď nás bude niekto špehovať, môžme ho do rybníka zhodiť,* dodá šeptom a sprisahanecky na ňu žmurkne. Bez ďalších slov vykročí na trávu, pokračuje cez trávu a zastaví na rovnakej tráve. * Počuj, ak ťa to neláka, môžeme ísť inam!

*Pri Breaninych slovách opisujúcich jazero,s lotosmi či živočíchmi som pocítila chuť okamžite vyraziť.*Ale dopredu ťa upozorňujem, že tvoji bodyguardi nie sú v bezpečí?*Usmiala som sa na ňu. Potom už s hlasom na tých správnych decibeloch som ju trochu podpichla.*Neviem kadiaľ presne mám ísť, ale ak si nepohneš tak pri tom jazere budem skôr ako ty!* Ešte skôr ako som dopovedala som už zrychlovala tempo a nakoľko mi to šaty dovolili som sa rozbehla smerom do lesa, ku ktorému mierila Bree.*Tak pohni Bree...lebo mi nebudeš stačiť!*Posledný krát som sa pozrela za seba na veľké sídlo, Bree som venovala úsmev. A už som len zmizla v hustom príkrove lesa.*

*Zasa ako deti. Z akéhokoľvek uhlu sa na to však díva, nie je to rovnaké. A vlastne, prečo by to aj malo byť rovnaké? Život by bol nudný, ak by ho každý videl rovnako. Ako dieťa chcela byť dospelá, ako dospelá che byť dieťaťom. Ach, Breanne, zalez dakam aj s tvojou nespokojnosťou! nakážu jej myšlienky, no nevie prestať porovnávať. Pri pohľade na Del, miznúcu v hustom lesnom poraste, sa však pousmeje. A čo na tom, že je vládkyňa Eby? Azda si nemôže dopriať zábavy? Rozbehne sa za priateľkou o dosť kostrbatejším, škaredším a pomalším behom, no čo oči nevidia, to srdce netrápi. Pevne zviera v dlaniach sukňu, snažiac sa nezakopnúť o žiadny lesný konár.* Deeel, nenájdeš to!,* zasmeje sa, dúfajúc, že kamarátka je naokolo, keďže sa o tom kvôli stromom nedokáže presvedčiť.*

*Počula som Breannine kroky i jej varovanie. Pousmiala som sa nad ním a nechala som ho nepovšimnuté.Chvíľu som bezmyšlienkovite len bežala.Po dlhom čase som konečne vo vlasoch cítila príjemný vánok, pod nohami pevnú pôdu a v okolí som cítila vôňu čerstvej miazgy, kvetov a samotnej prírody. Po úpornom behu som si uvedomila, že necítim nič čo by naznačovalo prítomnosť inej bytosti. Započúvala som sa do okolitých zvukov. Snažila som sa rozlíšiť noty prírody a ľudských bytostí. Môj inštinkt ma nesklamal a v bezprostrednom okolí som bola jediným človekom.Zas som brala varovanie na ľahkú váhu a doplatila som na to. Zachovala som si chladnú hlavu,otočila som sa a rozbehla som sa na späť.*

*Vykoná ďalšiu otočku, ďalšiu a ďalšiu. Oči aj uši ju buď zradili, alebo v blízkosti naozaj nikoho niet.* Delí? *skríkne s miernou panikou v hlase. Pozrie za seba, čakajúc na prítomnosť súkromnej "ochranky", no nič. Smutne skloní hlavu, rozmýšľajúc, čo spraviť teraz. No s šokom zamrzne pri pohľade na spodok svojich šiat. Zablatený, mokrý a s množstvom listov prilepených na blate. Aspoň raz padne fakt, že je vládkyňa Eby na úrodnú pôdu- nikto jej nebude nič vyčítať.* Deliaaaa!?* paniku cítiť výrazne silnejšie. Bezmocne vykročí prvým smerom, ktorý jej napadne, nadvihujúc vetvičky a vyhýbajúc sa konárom.*

*Po dlhej chvíli som začala dýchať prerývane a dych mi oťažel. Telo mi začalo dávať najavo, že už prekročilo svoj limit. I keď organizmus nesúhlasil, mozog ho nútil posúvať jednu nohu za druhou. Týmto spôsobom som dokázala zabehnúť najmenej šesťsto metrov a mozog začal naplno cítiť vyčerpanosť,ktorú cítilo telo. Pomaly som z behu prechádzala do chôdze až nakoniec som bola nútená úplne zastaviť. Začala som naberať nový dych pričom som skúmala svoju polohu. Les bol hustejší, vo vzduchu bolo cítiť závan blížiaceho sa dažďa. Čo vysvetľovalo absenciu lesných živočíchov. A to dnešný deň vyzeral,tak sľubne.Povzdychla som si a ovinula som si štólu pevnejšie okolo pliec. Les mi pripadal byť neznámy v tejto časti som ešte nebola.*Do kelu.*Zahromžila som uvedomujúc si, že takáto lexika nepatrí do slovníka vládkyne Naivy,ale bolo mi to ukradnuté. Tak či tak som bola v najbližšom okolí jediným človekom.Celý ten čas som bežala nesprávnym smerom a dostala som sa iba hlbšie do lesa. Skúsila som sa zorientovať podľa Slnka,ale pokus bol márny. Cez koruny stromov som nedovidela na oblohu. Racionálna časť mozgu mi napovedala aby som sa vybrala naspäť odkiaľ som prišla. Najväčšia pravdepodobnosť,že natrafím na Bree alebo dokonca,že by sa mi podarilo dostať až k sídlu bola práve v tomto pláne.Pohla som sa smerom odkiaľ som prišla,ale už pri prvom kroku som sa zrútila na zem. No zjavne moje telo s ním nesúhlasilo. Na ďalší maratón som nebola pripravená. Rukami som sa zaprela do zeme aby som nenarazila aj nosom o zem. Skončila som v kľaku. Presilila som sa. Hlavu som namierila k pomyselnému nebu. Zadívala som sa do rozplývajúcej sa zelene, ktorá nad mojou hlavou tvorila baldachýn zelených listov. Na líci som ucítila drobnú studenú kvapku. Takisto i na druhom líci, až som ich cítila už na celej tvári. Z pomalého poprchávania sa stal lejak.

* Ešte nedávno slnko svietilo a pálilo, akoby za to malo dostať príplatok, no v momente sa stihlo schovať za mohutnú vrstvu oblakov a tým sa možno pripraviť o zvýšenie platu. Akoby to nestačilo, mraky neboli bielej, bielo-sivej, ani sivej farby, ale v každom vyvolávali dojem krutej, čiernej apokalypsy. Znemožnili deťom užiť si azda posledný horúci deň v blízkosti jazera a rovnako znemožnili jedincovi menom Sora venovať sa činnosti, ktorej predchádzala dlhá doba odhodlávania sa. Len čo rozložil drevený stojan a položil naň plátno veľkosti menšieho okna, na čiernu šiju mu dopadlo niekoľko drobných kvapiek.* Úžasné!* sarkasticky sa zamračí pri pohľade na plátno, vyzdobené miniatúrnymi fľakmi, ktoré sa postupom času zväčšovali. Tak ani dnes si nenapravím povesť, usúdi skleslo, no jeho výraz čiastočne napovedá, že sa mu svet nezrúti. * Tak... si to tu obzriem a na zvyšok použijem fantáziu,* komentuje sám pre seba, nakoľko si je istý, že na podobnom mieste by nikto byť nemal. Hoci jazero pred ním je skutočne krásne, je len málo ľudí, čo o ňom vedia, a každý normálny človek by sa pri pohľade na mračná stiahol do tepla domova.*

*Zdvihla som sa zo zeme, v nádeji, že moje telo už nebude protestovať. Pokúsila som sa o jeden krok, o dva kroky, kým som sa presvedčila, že sa už nezrútim. Prešla som k mohutnému, k nebu sa ťahajúcemu dubu. Chrbátom som sa oprela o jeho hrubý kmeň, snažiac sa aby ma konáre uchránili aspoň pred trochou dažďa.Dúfam,že ten dážď ustane čo najskôr. Musím sa odtiaľto dostať.Rukami som si objala ramená, snažiac sa udržať v sebe nejaké to teplo. Oči mi blúdili po lese, v presvedčení,že som musela niečo prehliadnuť,bod, ktorý by mi pomohol zorientovať sa. Pohľad som zaostrila na predmet v diaľke. Bol to kus nejakej drevenej konštrukcie. Pre les mal neprirodzený tvar a i farba sa líšila od zvyšku stromov. Nepatril sem. Bezhlavo som sa pustila do behu za tým neznámym predmetom,ktorý sem musel doviesť ľudský tvor.*

*Na moment sa začne riadiť svojím plánom- to jest, obzerá si prostredie jazera, od lotusov, cez stromy, až po oblohu. Potom v ňom však dáka iskra zapáli špagát a keď sa oheň dostane až k mysli, dačo mu v nej preskočí. * Nemá to cenu!,* zasypí pomedzi zuby. A ževraj ženy sú náladové! Rýchlosťou blesku šmarí paletu, štetce i farby do koženého kufríka, ktorý si so sebou nosí takmer všade a pritiahne si golier bližšie ku krku, lebo ho na ňom začali štekliť kvapky dažďa. S nepriateľským výrazom skladá jednotlivé časti stojana tak, aby jedinou časťou, ktorá sa mu nevmestí do kufra, bol rám veľkosti plátna. Práve keď si chce oboje chytiť pod pazuchu, zaregistruje v diaľke pohyb. Snaží sa zaostriť na miesto, odkiaľ sa šíril, no listy stromov v momente ustanú. Halucinácie?*

*Moje telo ešte stále nebolo v poriadku,keďže každý pohyb čo som vykonala bol neistý. Každú sekundu som čakala kedy sa zrútim. Dážď stále neustávala. Práve naopak, pršalo hustejšie a hustejšie. Obzrela som sa potom neidentifikovanom predmete,ale márne. Stratila som ho z dohľadu. Prudko som zastavila a začala som sa obzerať okolo seba. Vo výhľade mi prekážali husté kríky v diaľke, a stromy. Verila som svojej intuícii a znova som sa rozbehla smerom,kde som predtým zahliadla ten kus dreva.Je to moja jediná nádej. Prosím nech sa nemýlim. V ceste mi prekážalo krovie,no ani to ma nezastavilo. Vbehla som do húštiny zelene. Na rukách som cítila mnohonásobne škrabance,ale nevenovala som im ani najmenšiu pozornosť.Vedela som,že tu som ten predmet zahliadnuť nemohla,ale v každom prípade som dúfala aspoň v to,že bežím dobrým smerom. Mala som akú takú nádej.Už som na konci. Povzdychla som si a pridala som do kroku natoľko ako mi to stiesnený priestor dovolil. Vybehla som z húštiny, spravila som krok,ale noha nemala kam dopadnúť. Nachádzala sa vo vzduchoprázdne. Gravitácia zapracovala a ja som spadla do jazera. V ten moment sa mi naskytol iba jeden obraz, a to pohľad na jazero rozvírené dažďovými kvapkami a muža stojaceho pri ňom.*

*Zrejme si to naozaj iba namýšľal. Poskočí na mieste, čím si pevnejšie uchytí plátno s rámom pod pazuchou, do druhej ruky vezme kufrík a v momente, kedy chce znechutene odísť, sklamaný z nepriateľského počasia, začuje za sebou žblnknutie. Nemám halucinácie! Najskôr chvíľu uvažuje, stojac bez pohnutia, iba hlava a oči mu blúdia, hľadajúc príčinu toho zvuku. Samozrejme, hneď na ňu narazia. Hnedé vlasy sa rozlievajú po povrchu jazera a zanechávajú za sebou drobné vlnky. Rozmýšľa, či by náhodou nemal skočiť, alebo tomu komusi aspoň niečo hodiť, no všimne si, že na mieste, kde sa nachádza postava, je voda sotva po pás.* Ste v poriadku?* zahučí jej smerom, dúfajúc, že nebude musieť radikálne zakročiť.*

*Zlomok sekundy som padala a potom som sa už iba ponorila do vody. Jazero bolo na moje prekvapenie až priveľmi chladné. Chlad mi prenikal pod kožu,k žilám, v ktorých mi začala tuhnúť krv. Na krátky moment som začula mužský tenor. Nerozumela som čo hovoril,keďže bol tlmený vodou,ktorá vírila okolo mňa. Spomenula som si na muža,ktorý stál pri jazere. Nemala som tú česť pohliadnuť mu do tváre,no i napriek tomu ma zaujal. Zahnala som myšlienku na neznámeho a začala som pracovať na svojej záchrane.Odrazila som sa odo dna a bez akýchkoľvek problémov sa mi podarilo dostať sa na hladinu. Chvíľu som plávala na jednom mieste a prežívala som eufóriu spôsobenú slobodným dýchaním. Netrápil ma chlad jazera ani dažďové kvapky padajúce mi na tak či tak vodou zmáčanú tvár. Nejaký ten čas mi trvalo, kým som si uvedomila,že tu nemusím byť sama. Vo svojom zornom uhly som nezaregistrovala nejaký pohyb alebo bytosť,ale tak či tak som cítila prítomnosť iného tvora.Nie. Je nemožné aby som videla aj počula preludy!Hnev z nevedomosti i smútok sa mi rozšíril po celom tele. Moja tvár odzrkadľovala moje vnútro.*

*Fuu, je v poriadku. V predstavách si utrie z čela pot, v skutočnosti však zloží nezačatý obraz, rám i kufor pod hustý bazový krík, aby na nich napadalo čo najmenej nebeských sĺz. * Slečna!?* osmelí sa, keď si je na 75% istý, že postava vo vode je ženského pohlavia. Najskôr sa zdá, že plánuje odísť, keďže namiesto k jazeru sa vzďaľuje hlbšie do lesa. No onedlho je jasné, že iba využil jednu z lesných skratiek, aby sa dostal na protiľahlú stranu jazera, neďaleko plávajúceho indivídua. Keď sa uistil, že sa netopí, jednoducho si kľakol tesne na mieste, kde sa breh náhle prepadal do vody.* Jednal z pomsty, ten, kto vás tam posotil?

*Za sebou som začula zvuky. Kroky,šušťanie lístia a nakoniec hlas. Mužský hlas! Tvár sa mi rozjasnila a namiesto rozhorčenia sa na nej zračil úsmev. Otočila som sa za hlasom,ale nikoho tam nebolo.Ten si zo mňa robí snáď srandu!?Začala som sa točiť kol dokola,ale nikoho som nepostrehla.Toto už neboli preludy! Naozaj som počula! Snažila som samu seba presvedčiť,že nie som padnutá na hlavu. Pod kríkom som zbadala predmet,ktorý zodpovedal tomu za ktorým som sa tak bezhlavo hnala. Mala som aspoň útechu,že toto halucinácia nebola. Snažila som sa identifikovať tie predmety. Bol to kufrík a...plátno!Takže ten niekto je umelec!Svitlo mi v hlave a usmiala som sa. Znova som začula ľudskú reč,no teraz som neváhala. Obrátila som sa o 180° a naskytol sa mi pohľad na muža v kľaku, ktorý sa mi prihováral.*Žiaľbohu, keby to bolo tak,tak by to nebolo také potupné ako skutočnosť,že som do jazera spadla sama.*Bola som nútená povedať pravdu. Nebola som schopná vymyslieť si žiadnu lož. Sklopila som oči od samotného zahanbenia.*

*Uvažuje, že k nej natiahne ruku, aby jej pomohol vyliezť, veď to by bolo najmenej. Ale...* Mohol by som povedať, že keď ste si tam už raz spadli, tak si vylezte, všakže?,* napriek tomu nakoniec vystrie dlaň k jazeru, skĺzne až ku hladine a prstom vytvorí niekoľko kruhov. * Počkať...,* nakloní hlavu do horizontálnej polohy.* Nie ste vy Delia z Naivy?!,* zvýši hlas z pokojného na prekvapený.*

*Pohľadom som sledovala vlny,ktoré som vytvárala rukami. Chvíľu mi trvalo kým som zaregistrovala,že mi niečo hovorí.*Myslím,že by to bolo najmúdrejšie. Ako trest za moju nešikovnosť.*Pousmiala som sa. Povzhliadla som na jeho tvár. Zvedavosť ma nútila zotrvať pohľadom na jeho tvári,až do momentu kým sa môj pohľad nestretol s jeho. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu,plná rozpakov som tvár odvrátila.Hlúpa,hlúpa,hlúpa!V duchu som si trieskala ruku o čelo.Tak jednoducho sa nechať poraziť.Z môjho seba zničujúceho sa rituálu ma vytrhli ďalšie slová. Ich kontext na mojej tvári vyvolal spleť emócii. Z prekvapenia,sklamania cez hnev a porážku až späť ku sklamaniu. Porazenecky som sa usmiala a svoju takzvanú prehru som dala najavo aj slovami.*Lož by mi v tomto prípade nepomohla,tak som nútená povedať pravdu.*Povzdychla som si a pantomímou som sa pokúsila o zdvorilú poklonu. Skutočnosť,že som sa ešte stále nachádzala vo vode značne moje úmysly zmarila. No môj plán bol očividný. *Delia Lee, vládkyňa Naivy.*

*Dalo by sa povedať, že má pamäť na tváre, ale kto by nespoznal vládkyňu Naivy? Najmä keď boli s Breanne také kamarátky. Skloní hlavu, keďže sa to patrí, no on si nikdy nepotrpel na formality. * V tom prípade váš radšej vytiahnem, lebo ma ešte obesíte ako zradcu národa,* konečne ruku vystrie priamo k nej, tváriac sa však pobavene. Druhou silno zviera trs trávy pri brehu, akoby dúfal, že ho udrží, keď dôjde k najhoršiemu. Pre istotu mierne zahrabe nohami v premočenej zemi, aby sa mu topánky nalepili na blato. Ako provizórne lepidlo.*

*Zamyslela som sa nad jeho pobaveným úsmevom. V hlave my kolovala otázka. Skôr ako som prijala ponúkajúcu ruku som sa opýtala. *Smiem sa opýtať na meno svojho záchrancu?*Ako čerešničku na torte som slovo záchrancu pod škrtla úsmevom. Nejakým záhadným spôsobom sa vo mne prebudilo moje staré ja. Neovplyvnené žiadnym kódexom správania či rokmi strávenými v uzavretom paláci. Vzkrsla vo mne myšlienka. V duchu som sa nad ňou uškrnula a začala som plávať k brehu. Priplávala som k brehu s pocitom odhodlania. Uchopila som záchrancovu ruku, no na moment ma zaplavil neopísateľný pocit pričom som takmer zabudla na svoj úmysel. No i napriek tomu som sa dokázala čo najrýchlejšie zmobilizovať a namiesto toho aby som sa začala štverať na pevnú zem som zozbierala všetku svoju zvyšnú silu na môj nečakaný útok. Len tak,tak sa mi podarilo môjho spasiteľa zhodiť do jazera.*Myslím,že takéto pokarhanie bude stačiť.*Ledva som dokázala dopovedať vetu a začal mnou lomcovať smiech.*

*Všetky bezpečnostné opatrenia zlyhali. Nohy sa mu po blate šmykli rýchlejšie, ako by sa šmykli na tráve. Obe ruky mu vystrelili pred seba, pričom v jednej zvieral vytrhnutú trávu a druhou len prednedávnom pustil Deliinu dlaň. Silný náraz doprevádza okamžité zaliatie mrazom. Odrazu má vodu všade, v ušiach, v očiach, v ústach, aj pod oblečením.* Budem sa snažiť presvedčiť sám seba, že to bolo náhodou,* zahlási, keď sa vynorí a vypľuje slabo zapáchajúcu vodu späť do jej pôvodného „bydliska“. Vyčítavo sa zahľadí na Deliu, no stále je to jedna z Piatich! Nesmie ju tu nechať a potrestať ju nemôže. Impulzívne sa k nej prebrodí a pokúsi sa ju zdvihnúť do náručia. Nerád, ale keď ju už raz vynesie, bude kľud.*

*Môj záchvat smiechu prerušil až muž,ktorý sa ma snažil zdvihnúť.*Môžem sa vás spýtať čo sa vystrájate?* Podráždený tón nezabral a i napriek môjmu namietaniu sa mu podarilo zdvihnúť ma do náruče.*Mohli by ste ma položiť?* Táto otázka bola bez zafarbenia hoci akej emócie. V skutočnosti mi neprekážalo,že ma niesol. No i napriek tomu som si musela udržať tvár a hrať netýkavku. Metala som so sebou čo,ale nejaký úspech neprinieslo. Namiesto toho som k padajúcim kvapkám dažďa pridala fontánu špliechajúcej vody. Po chvíli ma to omrzelo a ukľudnila som sa. Ruky som si prekrížila na hrudi a tvárila som sa oduto.*A inak...*Prišla mi na um myšlienka,že mi ešte neodpovedal na otázku. Pozrela som sa mu do očí a až v tom momente som si uvedomila ako blízko sa nachádza. Na sekundu ma to zamrazilo,ale rozhodla som sa,že sa už nenechám zahanbiť svojou rozpačitosťou. *...ešte stále nepoznám meno svojho záchrancu.*Iba teraz, tvárou v tvár som si všimla,že jeho oči sú nezvyčajne tmavé.*

Vy máte byť panovníčka? Preboha...* snažil sa ignorovať jej metenie a kopanie, ale chvíľu cesty k brehu musel absolvovať poslepiačky, keďže najskôr mu do očí naletel hádam liter vody a potom mu do nich ešte Delia kopla. Keď konečne skludnila hormón, na okamih sa ich oči stretli, no okamžite odtrhol pohľad. Čo najrýchlejšie prekráčal k trávnatému povrchu, pričom vo vode sa začalo objavovať čoraz viac rias. Znechutene ju vysadil na breh, aby mohol s ľahkosťou vyliezť. Z celého tela mu kvapkali prúdy vody. Za plecia ju vytiahol do stoja a prehodil cez ňu svoju vestu.* Hotovo, každý už môžeme ísť po vlastnej ceste, všakže?

*Jeho oči boli fascinujúce. Neprekážalo by mi hľadieť do nich ani celý deň. Potom čo odvrátil zrak som sa len viac utiahla a pohľadom som sledovala oblohu. Pomaly začali utíchať i dažďové kvapky.Odpovede som sa znova nedočkala.Povzdychla som si.Dnešok je jedna veľká katastrofa. A všetko je to iba mojím zapríčinením.Zatvorila som oči a nechala som sa aspoň na tú chvíľu ukolísať v náruči muža.Muža.Znelo to pekne. A nanajvýš preto,že ten muž nebol hoci aký. Mne to tak nepripadalo. Zaplavil ma smútok. Keby som mala možnosť,tak by som snáď aj zaspala. Pocítila som prudšie pohyby a pochopila som,že môj sen,moja rozprávka je pri konci. Ocitla som sa na pevnej zemi. Prehodil mi cez plecia vestu. Bol čas,keď vyslovil slová,ktoré môj smútok prehĺbili ešte viac. V mysli mi putovali myšlienky,ktoré sa uberali jedným a tým istým smerom. I keď to boli iba domnienky bola som si istá,že sa veľmi neodlišujú od skutočnosti.Fakt,že som jedna z piatich znemožňuje možnosť ho spoznať bližšie. Vyzliekla som si vestu a prehodila som mu ju cez ramená.*Tak, tu sa naše cesty rozchádzajú. No i napriek tomu,ak by ste hocičo potrebovali,tak sa ohláste u mňa. Samozrejme nespravujem kraj v ktorom bývate,ale stačí ak zájdete za slečnou Breanne. A zároveň sa vám ospravedlňujem. Neviem čo to do mňa vošlo. Nezvyknem sa tak správať.*Môj hlas bol plný ospravedlní. Zložila som mu poklonu. Moja vďaka bola neopísateľná.*Ďakujem. Ďakujem mnohokrát.Dovidenia.*Ani netušil,že mu ďakujem najmä za to,že svoje sny som mohla konečne zažiť v realite. Nakoniec som sa i usmiala,ale v úsmeve chýbala úprimnosť, namiesto nej ho nahradila emócia smútku. Otočila som sa a premerala som si les,ktorý sa predo mnou otváral. Tak, znova sa ocitám sama.*

*Pocíti na pleciach tlak vrátenej vesty. Má chuť prieť sa o to, ktorému z nich nakoniec prischne, ale odhadne Deliu na veľmi tvrdohlavú osobu. * Nie je začo,* uškrnie sa, pričom je k nej ešte vždy otočený chrbtom.* Nabudúce budete vedieť, že...* tu sa zastavil. Preháňal by, ak by ju začal karhať za nešikovnosť. Rovnako by preháňal, ak by povedal, že na takomto mieste sa dá zažiť obrovské množstvo negatívnych skúseností a toto je jedna z nich. * Ste tu sama? Viete, okrem jazier sú tu aj nebezpečnejšie nástrahy, napríklad hady, pavúky, jamy, nenápadné kopce... Obávam sa o vaše, prinajmenšom duševné zdravie, kým prídete k východu ,* náhla zmena v správaní robí starosti i jemu samému. Žeby nebol taký chladný, ako si o sebe sám myslí?*

*Uvažovala som čo ďalej.Ktovie? Je možné,že je to to jazero,ktoré spomínala Bree. Mohla by som tu počkať alebo vydať sa niektorým z lesných chodníkov. Niekde by som sa predsa ocitla,no nie? Pozrela som sa na svoj výzor. Šaty do nitky premočené a k tomu utrpeli aj ujmu na samotnom zdraví. Pár škrabancov na rukách. A vlasy som radšej nechcela ani vidieť. No z určitosťou som mohla povedať,že drdol,ktorý na nich predtým panoval,padol. Upravila som sa ako to len bolo možné. Bola som rozhodnutá vydať sa nejakou cestou. Môj prvý krok zmarili slová. Slová nepatriace mne. Otočila som sa a naskytol sa mi pohľad na záchrancu, stojaceho mi chrbtom.* Áno, som tu sama.*Nástrahy o ktorých hovoril mi vyvolali husiu kožu,no tiež bolo možné,že mi ju vytvoril chlad,ktorý som pociťovala.*O moje zdravie nie je nutné sa strachovať,ale ďakujem za vašu starostlivosť.*Správala som sa tak ako sa odo mňa očakávalo. Bola to moja povinnosť. Už som nebola vo svojom sne,vo svojej rozprávke. *