Breannin zámok

.:Táto RPG sa odohrala ešte pred RPG v chráme!:.

*Nedočkavo vletí do izby, ktorá má v nasledujúcich dňoch slúžiť ako Deliino prechodné bydlisko. V izbe je temno, všetky závesy sú zatiahnuté a dakde v objemnej, baldachýnovej posteli chrapčí jej priateľka. Hoci je to na mladú dámu rozhodne neslušné a mnohí z jej známych by sa pohoršene obrátili, vykoná dlhý rozbeh smerom k posteli, na ktorú však už len opatrne dosadne. Nechce prizabiť svojho hosťa hneď v prvý deň jeho pobytu.*

*V pozadí nádhernej scenérie, lúky posiatej mnohými lúčnymi kvetmi mi do nosa udrela príjemná vôňa dominujúca medzi všetkými ostatnými. Myseľ začala pracovať na plné obrátky a pokúšala sa zaradiť tú vôňu na správne miesto. Všetko mi zaklaplo až to bolo takmer počuteľné a mozog mi podsunul tri krátke slová: vôňa čerstvej trávi. Bol to raj v ktorom by som rada zostala naveky. Škoda, že niekde na konci tohto raja na mňa čaká realita. Niečo do mňa jemne štuchlo a tak som hlavu pootočila tak aby som sa pozrela na svoje lýtko kde som ešte stále cítila ten krátky šťuch. Nič tam však nebolo. Pochopila som, že ma už volá realita.Ale ja ešte nechcem odísť! Môj protest bol márny a tak som donútila svoje oči aby sa od seba odlepili. Začala som nimi krátko klipkať a čakala som kým si privyknú na temno. Otočila som sa smerom z ktorého prichádzalo hlboké dýchanie bol to ten istý smer z ktorého som pocítila ten slabučký tlak na nohu. Oči som otvorila naplno aby som uvidela toho votrelca, ktorý ma prebral z môjho sna. V tme som spoznala obrysy nejakej postavy.*Breanne!*Spoznala som osobu pred sebou a nemotorne som sa posadila na posteli aby som bola na úrovni Breanninych očí.

*Už-už chce natiahnuť ruku a potľapkať Deliu po chrbte. Skôr než tak spraví sa však spáč prebudí.* Dobré ráno, či skôr, obed* zašvitorí v prívale dobrej nálady, pričom už nesedí na okraji postele, lebo spomínané rozpoloženie jej nedovoľuje nikde obsedieť. Preženie sa cez izbu až k zahaleným oknám a vpustí dnu trochu svetla i vzduchu. * Prišla som sa síce spýtať, čo budeš raňajkovať, ale nedá mi neopýtať sa... Ako sa ti spalo?*s výrazom mierne narušeného človeka (kt. spočíva v odhalení svojho chrupu) prebehne cez pol izby späť k Delii. Nie je to ani tak nervozita, ani hyper aktivita, avšak odkedy žije v paláci ,a teda už dobrých 5 rokov, nemala ešte návštevu, ktorá by ju skutočne potešila. Mnoho vysoko postavených úradníkov, ktorí nikdy nepochopia, že Quabdur je výnimočný práve tým, že nemá pevne stanovené zákony, ale každý jeho občan má istý zmysel pre moralitu, slobodu, súkromie... A niekoľko krát vzdialení rodinní príslušníci...*

*Nával čerstvého vzduchu a pohladenie teplých slnečných lúčov mi dovolilo prebudiť tok myšlienok a nenechala som Breanninu otázku nezodpovedanú*Dobré ráno*Jemne som pootvorila ústa aby som z úst vypustila krátky výdych znejúci ako za zívanie*Vyspala som sa senzačne. Ďakujem.*Na sekundu som sa zadívala von cez odhalené okno.Mojim očiam som dopriala nech sa pokochajú krásou okolitej prírody. Vetvičky stromu takmer sa ťahajúce dnu do izby cez otvorené okno povievali v jemnom vánku, ktorý sa previal až na moje horúce líca. Neohrabane som sa vyškriabala z postele a krátkymi krokmi som prešla k oknu. Neudržala som sa a kútiky svojich pier som posunula tak vysoko ako som len v ten moment dokázala. Otočila som sa a pozrela som sa na Breannu.*Krása prírody v týchto krajoch ma neprestane nikdy ohurovať.*Začula som nepríjemný zvuk. Po sekunde som spozornela a pochopila som, že ten zvuk vychádza z môjho brucha. Pocítila som červeň v lícach a automaticky mi ruka vystrelila k bruchu. Zahanbene som sa na Breannu usmiala.*Tak čo máme na raňajky?*

*Výraz šialenca sa ešte väčšmi znásobí, pri zvuku vychádzajúcom z Deliinho brucha.* Takže tak. Eba ti, mimochodom, ďakuje,* poznamená na pripomienku o kráse týchto končín. * Takže, raňajky? Asi tri druhy mäsa. Ale nakoľko ťa poznám, povedala som služobníctvu, nech pripravia kašu. Spokojná? Alebo tu máme šalát z neskorého ovocia, niekoľko koláčov, lokše a černicový krém,* prepočítava vymenované položky na prstoch a tvári sa nanajvýš zamyslene. Nakoniec si poupravuje svoju vznešenú róbu, do ktorej sa len prednedávnom navliekla, a vypochoduje k dverám.* Vyber si čo to bude a ja ťa už nechám upraviť,* zahlási s rukou položenou na mosadznej kľučke.*

*Pri takom zozname možných jedál mal môj žalúdok toľko odvahy, že sa ozval opätovne. V mysli som si začala preratúvať svoju ponuku.*Dávaš mi veľa možností.*Zo samého trápenia sa mi obočie spojilo dohromady a vytvorilo mi vrásky, výber bol naozaj náročný.*Tak pravdepodobne skončím pri kaši a šaláte z neskorého ovocia. A Breanne? Som rada, že som tu.* Vyrovnala som svoje vrásky a na miesto nich som nechala aby sa na mojej tvári rozlial úsmev čírej vďaky. Postupne som sa začala pripravovať na raňajky. Mojou poslednou úpravou bolo uhladenie šiat a upravenie nezbedných prameňov, ktoré nechceli stáť na svojom mieste. Keď som bola natoľko spokojná so svojim výzorom aby som sa mohla ukázať medzi ľuďmi,tak som sa vybrala za Breanne.

*Poslušne prikývla, sama sa diviac, kam sa odrazu vyparila predošlá energia. Sprvu ju to tešilo, pretože ďalšia faux pas už nemala zapotreby, no bolo to rozhodne zvláštne, vcítiť sa do kože energického človeka. Vykročila z izby, aby nechala Deliu prezliecť, rýchlym krokom, ktorý však vyzeral na pohľad smiešne, priam bláznivo, prešla po chodbách, kým narazila na najbližšieho sluhu. Zopakovala priateľkinu prosbu a pripojila svoju objednávku.* Čaj a koláč,* pred pár rokmi by povedala prosím. Pred pár rokmi by do kuchyne zišla sama. Pred pár rokmi by si aj raňajky sama pripravila. Ale úloha vládkyne Eby mala svoje silné aj slabé stránky. Na prvý pohľad lenivý život a ničnerobenie mohlo byť pre niekoho iného lákavé, pre ňu to však bola v prvom rade povinnosť. Vrátila sa späť k dverám priateľkinej izby, aby ju odprevadila do jedálne. Priestory jej "domu" totiž mohli pôsobiť rušivo a bolo ľahké sa tu stratiť.*

*Do snov sa už nevrátim, no aj tak mám možnosť prežiť pár pekných chvíľ so svojou priateľkou Breanne. Prečo nemám možnosť pobudnúť vo svojich snoch o niečo dlhšie?Otvorila som dvere a hneď som aj zaspätkovala naspäť do izby. Rukou som sa chytila miesta kde mi ako splašené bilo srdce.*Panebože, nechcem prísť o život v takom skorom veku. Breanne ty mi vieš teda nahnať mdloby.*Z môjho úporného premýšľania o neskutočnom svete ma vytrhla Breanne, ktorá ma čakala pri dverách. Upokojila som sa a vyšla som za ňou na chodbu. Zatvorila som za sebou dvere a pozrela som sa na ňu.*Tak čo? Ideme na tie raňajky? Umieram totižto od hladu.*Opýtala som sa dúfajúc, že to nevyznelo nevrlo. Usmiala som sa od ucha k uchu a čudovala som sa, kde sa vo mne skrýva toľko radosti.*Dlho sme sa poriadne neporozprávali. Povedz mi teda ako pokračuje život?* Lepšia otázka ma v tom momente nenapadla a tak som sa na ňu iba povzbudzujúco usmiala.

* Hoci už dopredu počula Deliine kroky, nadskočí od ľaku zarovno s ňou. Nie z jej zjavenia, ale z jej prekvapenia.* Prepáč,* nevinne sa usmeje, ustúpiac o niekoľko krokov späť. Zo všetkých síl premýšľa o vhodnej téme. Čo takto: Tá zvýšená krivka pytliactva v Quabdure začína robiť problémy. Ale potom si uvedomí, že nie je na pracovnej schôdzke.* Ako ide život? * zamračí sa pri spočítávaní tých niekoľkých udalostí, ktoré sa za posledné mesiace udiali.* Separovali ma od rodiny, však to poznáš. Vždy keď máme dohodnuté stretnutie, votrú mi tam program. Keď sa pekelne nudím, nepustia ma z hradu. Je to tu na dve veci,* až pridobre si uvedomujúc, že jej slovník nie je práve najvyberanejší vedie Deliu cez chodby. Toto vedenie spočíva v tom, že ona chodí a očakáva od priateľky, že ju bude nasledovať. Popritom kýve hlavou na všetky strany, akoby chcela ukázať naraz na všetky sochy, trámy, oblúky a okná v okolí.*

*Breannine rozprávanie ma prekvapilo. Príchod do Quabduru bol pre mňa ako nesplnený sen. Bol to začiatok môjho skutočného osudu. Kráčala som za Breanne, ktorá prechádzala chodbami a pri tom mi ukazovala cennosti, ktoré sa nachádzali v dome. Z úporného premýšľania o skutočnosti ma odlúčilo nadchnutie nad vybavením sídla. Bolo vkusné a odrážalo Breannin charakter. Po pár sekundách som sa vrátila k priateľkiným slovám.* Breanne, ja som predpokladala, že z nás piatich budeš práve ty, ktorú príchod do tohto neskutočného sveta najviac poteší. Ospravedlňujem sa za svoju drzosť.*Oči som upriamila na zem a sledovala som vzorkovnicu na podlahe, ktorá sa vlnila zarovno som ňou. Po chvíľke som sa vyrovnala, hlavu som vztýčila a usmiala som sa* Ale veď ty ma poznáš...*Popri svojom rozprávaní som jemne svoju sprievodkyňu štuchla lakťom do ramena*...vždy hovorím čo si myslím.*Usmiala som sa na ňu a nechala som ju nech ma vedie ďalej.

* Prekvapene sa na ňu zadíva, no smutne sa pousmeje. Deli to zasa raz vystihla. Quabdur bol v istých ohľadoch tak dokonalý, až to bolo prekvapivé, v niektorých presne odrážal jej ideály, no vždy tu bola tá zlá stránka.* Ano, aj ja by som to povedala, avšak... Nie je to zvláštne, ako sa o nás starajú, vždy ich máme v pätách, súkromie je takmer nemožné?* zastaví sa pri jednom z okien, slabo dohrnie priesvitnú záclonu a prstami naznačí, aby sa Del cez okno zadívala.* Nevravela som?* naráža na dvoch sluhov, stojacich tesne pod ním, ktorí sa tvária, akoby tam ani neboli.* Je to zvláštne, vôbec ma to neteší...* vystrúha kyslú grimasu a vráti sa k chôdzi. * Aj steny majú uši. A navyše, naše priateľstvá už pomaly... nie sú, čo bývali,* spraví dramatickú pauzu, pretože práve načala tému, ku ktorej sa tak dlho chcela priblížiť.*

*Breannina pauza mi dovolila popremýšľať nad jej slovami. Mala pravdu, naše priateľstvá už naozaj nie sú také aké boli. Nemýlila sa ani v ľuďoch, ktorý sa o nás tak vehementne starajú.*To je údel nášho osudu. Zo začiatku mi to bolo nesympatické, že všade kde som sa pohla som videla niekoho kto sa mi snažil pomôcť, no ja som sa s tým zmierila. I keď vždy som túžila po slobode, nikdy som nenechala nikoho aby mi rozprával do života, ale Quabdur mi natoľko prirástol k srdcu, že som ochotná preňho vzdať sa svojej slobody.*Usmiala som sa na Breanne, krok som predĺžila až som ju predbehla a ruky som roztiahla až tak, že som si bola istá,že pohľad na mňa musí byť komický.*No musím uznať, že nie som ochotná vzdať sa celej svojej slobody.*Chvíľu sme kráčali týmto spôsobom až mi v hlave zablysla Breinna nedokončená veta."nie sú, čo bývali."
Zastavila som sa na mieste kde som práve stála a premýšľala som nad jej slovami.*Breanne, chápem čo tým myslíš. A cítim to podobne. Ale ja,ja...neviem čo by sa s tým dalo urobiť.*Moja tvár musela byť na pohľad zúfalá. Odrážala to čo som cítila vo svojom vnútri.*Chýbajú mi staré časy keď sme všetci boli ako jeden i keď už vo svete obyčajných ľudí bolo to posledné obdobie, čo sme tam prežili veľmi nahnuté, no tu sa to ešte viac skomplikovalo.* Pocítila som náhli nával nostalgie.*Už vtedy mi to zožieralo vnútro ale tu sa to znásobilo. Ale neberiem si to k srdcu tak veľmi lebo viem, že niektoré zo vzťahov už nenapravím.* Môj pokojný hlas ma načisto prekvapil.*V podstate na to už nemyslím, tých päť rokov spravilo svoje. Srdce sa mi uzavrelo do seba a nejakú bolesť nevníma.*Ruku som zodvihla k svojmu tlčúcemu srdcu. Po chvíľke, ktorá mne pripadala ako večnosť som ruku nechala volne padnúť pozdĺž tela. Otočila som sa a pokračovala som vo svojom pokojnom kroku.

*Opäť uprie pohľad na Deliu. Že by práve ona bola schopná vzdať sa svojej slobody? Dosť vážne o tom pochybovala. Snažila sa pohľadom dať najavo, čo si myslí, pretože sa jej príliš ťažko hľadali slová. Opäť vykročí smerom napred, uvedomujúc si, že do jedálne je to už len na skok.* Aj tak si myslím, že nemajú právo, oddeľovať nás od rodiny. Len nás tým oslabujú,* vykoná zvláštnu 360° otočku a potom sa opäť započúva do Deliiných slov. Opäť to vystihla. Nič už nie je také krásne, ideálne, trvácne a pevné ako na začiatku. * Neviem, zdá sa mi, že... Sme toho spravili primálo, aby sa naše priateľstvá zachovali. Samozrejme, funguje to ešte vždy rovnako dobre, na rovine spolupráce, no kde sú tie časy, kedy sme hodiny presedeli pri rozhovoroch?* vykročí vpravo a zbadá pred sebou masívne dvere. * Možno sa nám bude lepšie rozmýšľať, keď sa najeme,* chce žmurknúť, no uvedomí si, že je k nej otočená chrbtom. Pootvorí dvere, na okamih sa zastaví, pretože jej napadla vynikajúca myšlienka, no potom ju zaženie a roztvorí dvere dokorán.*

*Z otvorených dverí sa na chodbu rozliala blahodárna vôňa jedla. Moje čuchové bunky zaregistrovali vôňu kaše,ovocia i čerstvých koláčikov. Táto príjemná vôňa sa nahrnula až k môjmu bruchu, ktoré sa dnes ozvalo už po tretí-krát. Ruku som si položila na brucho a modlikala som aby to dnes bolo už posledný krát.*Pardón.*Povedala som tak nečujne, že som začala pochybovať o tom či moje ospravedlnenie niekto počul. Nohy vedené mojim žalúdkom ma posúvali bližšie a bližšie k miestnosti s otvorenými dverami. Podarilo sa mi prešmyknúť popri Bree až som sa ocitla v slnkom rozžiarenej miestnosti, celkovému jasu napomáhali aj zlato-žlté steny a vysoké okná, ktoré prepúšťali slnečné lúče dnu. Najviac ma zaujal pohľad na zelenú záhradu za oknami. Nádhera, dynamika a všestrannosť Quabdurských zákutí ma ani po toľkých rokoch neprestala udivovať. Odtrhla som sa od prírody a pozrela som sa na celý priestor útulného salónika. Uprostred stál okrúhly stôl, s obrusom broskyňovej farby okolo, ktorého bolo päť stoličiek ale prestreté bolo iba pre dvoch ľudí. V strede stál krištáľová váza s bielymi ľaliami. Prekonala som tú krátku vzdialenosť od stola dvoma dlhými krokmi. Naklonila som sa nad kvety a privoňala som si k ich jemnej vôni. Narovnala som sa a uhladila som si neposlušný prameň,ktorý sa mi vyšmykol z copu.*Tie ľalie musia byť čerstvo natrhané, ak sa nemýlim.*Otočila som sa a usmiala som sa na Bree.*Ľalie patria medzi moje najobľúbenejšie kvety.

* Usmeje sa pri pohľade na presklený salónik a záhradu, ohromujúcu svojou upravenosťou. Hoci to azda nedáva zmysel, uvítala by v nej aspoň jedno miesto, kde by neboli všetky kvety strihané do úhľadných útvarov,ale stromy a kríky by tam rástli nadivoko, visela by tam jednoduchá hojdačka z dreva a lana.... Si hrozne náročný človek, máš všetko a chceš menej, uvedom si, že nemôžeš striedať svoje sny a názory ako ponožky. Usadí sa do stoličky, pred ktorou je naukladaná hromada tanierikov. Na jednom je ríbezľový koláč, druhý je prázdny, v treťom sú strapce hrozna, ďalej je tam tanierik s cukrom, citrónovým práškom, misa s chlebom, niekoľko nátierok, a napokon konvica. Pred Deliiným sedadlom tróni rovnaká kopa, avšak jej hlavnou zložkou nie je koláč, ale kaša a šalát.* Dobrú chuť

Posadila som sa na voľnú stoličku oproti Breanne.*Aj tebe dobrú chuť.*Popriala som jej dobrú chuť a pomaly som sa začala púšťať do kaše, ktorá stála predo mnou. Počkala som kým som dojedla sústo a musela som znovu načať tému, ktorú tak "veľmi zbožňujem".*Breeanne, keďže neviem ako sa cítiš tak mi dovoľ to aspoň posúdiť.*Prosebne som sa na ňu zahľadela a pokračovala som vo svojom monológu.*A dopredu ťa prosím, odpusť mi ak poviem niečo nevhodné.*Položila som príbor, napila som sa čaju a keďže som už nechcela viac naťahovať čas tak som zo seba všetko vypustila naraz.*Pozri ja naozaj neviem ako sa cítiš, no viem, že sa vo viacerých ohľadoch zhodneme. Priateľstvo nás piatich už dlho nie je čo bývalo. A ja som sa s tým už dávno zmierila.*Moja tvár sa premenila na kôpku rozhorčenia.*

* Vidličkou si odlomí kúsok čerstvého cesta plneného mazľavou marmeládou a skôr než stihne sústo vložiť do úst, súhlasne prikývne. Ako správny labužník ho pol hodinu prežúva a minútu prehĺta. Napokon sa ním skoro zadusí, a v snahe zapiť to čajom, si popáli jazyk.* Skvelé,* prehlási cez kašeľ, uvedomujúc si, ako vtipne musí vyzerať.* Kde sme to skončili?* spýta sa po viacnásobnom tresnutí dlaňou do stola. Zakašle. *Aha, pri Piatich,* zakašle. * Veru, zdá sa mi,* zakašle,* že vzdialenosti medzi kraj-,* kašeľ,* -ami, sú dakedy až prí-,* a opäť*-liš dlhé.* Napokon sa jej podarí natiahnuť sa po džbán s čistou vodou a tá úspešne zaženie jej potenciálnu smrť udusením.* Mám to Del!, * víťazoslávne sa usmeje, pričom ukladá džbán na pôvodné miesto v strede stola.* Musíme zorganizovať jednodňové stretnutie, výlet,* zahlási veľavýznamne, nečaká na odpoveď, ihneď pokračuje.* Viem, že jeden deň príliš nepomôže, ale aj to je niečo, aspoň si pripomenieme staré časy, keď nič iné. Mali by sme sa ísť niekam všetci piati zabaviť!

*Zatvárila som sa pochybovačne nad jej nápadom zorganizovať výlet. Vložila som si do úst ďalšie sústo kaše a čo najdlhšie som ho prežúvala.* Ja...no ja neviem* V podstate by to bol dobrý nápad. Ale potom prečo mám pocit, že to nie je dobré. V hlave sa mi vytvorilo milión dôvodov prečo odmietnuť toto čiastočné pozvanie na výlet. Oči som zdvihla od kaše a zadívala som sa na Breanninu, šťastím žiariacu tvár. Položila som lyžičku na tanier, obrúsok, ktorý som mala rozprestretý na kolenách som si jedným pohybom zosunula a položila na stôl. Odsunula som stoličku, z ktorej som sa vzápätí postavila.*Ospravedlň ma prosím. Dúfam, že ti nebude vadiť ak sa pôjdem nadýchať čerstvého vzduchu.* Ani som nevyčkala odpoveď na moju nepriamu otázku a už moje ďalšie kroky boli namierené k vysokým, skleneným dverám.*

* Prekvapene pootvorila ústa, pretože túto reakciu skutočne nečakala. Zahľadí sa na unikajúcu siluetu Delie, no zostane sedieť. Namiesto toho, aby sa dala do horlivého presviedčania, si nechá myšlienky prejsť hlavou. Zráta všetky pre a proti. No tak či tak jej vychádza viac kladných bodov, ako záporných. Naleje si ďalšiu várku čistej, studenej vody, vypije ju, "uprace" si ústa servítkou a až vtedy vstane od stola a nasleduje priateľku. * Del, čo konkrétne sa ti na tom nepáči?* opýta sa napoly smutne- napoly s očakávaním.* Alebo... by sa ti viac pozdával napríklad dajaký bál?

*V salóne som jednala moc impulzívne. Dúfam,že to Bree pochopí. Okolo mňa svyštiaci vietor mi napomohol prečistiť si hlavu. Prečo som vlastne zaváhala? Aký som mala k tomu dôvod?Na svoje otázky som nepoznala odpoveď. Breanin hlas ma donútil zastaviť a otočiť sa k nej zoči voči.*Ospravedlňujem sa za svoje zbrklé správanie.* V mysli som pátrala po správnych argumentoch.*No...bál asi môžeme vynechať.Nikdy som nemala v obľube spoločenské udalosti.Ale potom nám zostáva už iba jedna možnosť a tou je výlet*Usmiala som sa na ňu a dúfala som, že môj úsmev nie je taký falošný ako moja radosť.*

*Každý iný smrteľník by spozoroval istú neochotu v Deliinom hlase, no len taký sebec a egoista ako Bree, bol schopný uveriť jej slovám. Príliš jej totiž záležalo na sebe a svojich záujmoch, chýbali jej priatelia, neuvedomovala si, do akej situácie kládla Deli.* Skvelé!* roztiahla úsmev do široka, a hoci k nej po chvíli síce dorazili pochybnosti o priateľkinej odpovedi, zahnala ich jedným pretočením očí. * Čo takto naraňajkovať sa, užiť si dáko popoludnie a večer napísať Etke?* spýta sa, mysliac na vládkyňu Ejtmúnu. Spoločná organizácia im vždy išla.*

Raňajky.*Jedným pomalým výdychom som zo seba dostala toto slovíčko.*Ak ti to neprekáža, tak ja by som sa v tejto chvíli asi radšej prešla.* Skúsila som sa trochu usmiať.*Po výdatných raňajkách je príjemne nadýchať sa čerstvého vzduchu.* Dúfala som, že som ju nejak neranila. Potrebovala som si prečistiť hlavu a prísť na koreň môjho zbrklého správania.*No napriek tomu ťa musím požiadať o jednu láskavosť. Poďakuj za mňa tvojim kuchárom lebo varia naozaj výborne.*Po tých dlhých minútach čo som svoj úsmev iba predstierala, som sa usmiala od srdca.*

*Opätuje jej úsmev a skôr než si to uvedomí, začne koktať.* M-m-mala by som ísť s tebou?* kladie veľký dôraz na otáznik pri konci vety, aby to nevyznelo ako rozkaz. Odpoveď si už síce sama vytvorila ("skôr nie ako áno"), no i tak zostane na chvíľu prikovaná k podlahe, s pohľadom upretým na Deli.* Alebo, asi by si radšej bola chvíľu osamote, však? Tak ja teda... pôjdem odzdraviť kuchárov,* flochne rukou vo vzduchu a otočí sa na päte, no dobre si vypočíta čas, ktorý jej táto otočka zaberie, pretože ráta s tým, že sa dočká zápornej odpovede na svoju druhú otázku.*

*Otočila som sa smerom k voľnosti. K prírode, ktorá sa rozlievala po celom zátiší. Chvíľku som sa kochala týmto synonymom slobody. Pričom som si spomenula na dnešný sen. Moje čuchové bunky si spomenuli na vôňu trávy. Na kratučký okamih som sa znovu preniesla do svojej skutočnej reality. Do reality zvanej sen. Priala som si aby som sa v tomto momente mohla vyhnúť svojej realite a ocitla sa niekde uprostred lúky zaliatej slnečným svetlom. Potriasla som hlavou a zahnala som všetky tieto myšlienky niekam do zákutia svojej mysle. Tejto nádhernej scenérii som venovala posledný pohľad plný beznádeje. Prečo je jediný čas keď môžem žiť iba za tmavej nočnej oblohy? Prečo tie chvíle trvajú iba tak krátko? Otočila som sa o 180° pozrela som sa na točiacu sa Bree a spomenula som si na časy keď sme boli ešte deti a všetko nám bolo ľahostajné. Dôležité bolo iba to ako sa ďalší deň zabavíme. Boli to nádherné časy prekvitajúceho detstva. Pousmiala som sa nad svojou sentimentalitou, ale aj tak mi to chýba. I keď vždy všetko pekné raz musí skončiť a tak sa skončilo i dospievanie. Skutočný svet nás strhol ako divoké morské vlny, ktoré so sebou strhajú všetko čo im príde do cesty. I keď skutočnosť, že som chcela byť sama ma naplno pohltila,tak som musela využiť čas,ktorý mi život ponúkal na to aby som ho strávila s Breanne. Veď som nevedela kedy sa s ňou znova stretnem a netreba túto možnosť premárniť. Času, ktorý trávim sama bez priateľov je aj tak dosť.*Tak Bree,*povzdychla som si.*Môžeme vyraziť?*Usmiala som sa na ňu a vykročila som naprieč prírode.*

*Akonáhle počuje Deliino prvé slovo, prvú slabiku, prvú hlásku, nahodí široko-široký úškrn, pretože opäť raz odhadla priateľkinu reakciu i dobre zvolila slová. Manipulovanie jej ide mimoriadne dobre, no nechce si priznať, že by ľudí ovplyvňovala. Ani sa nezastaví v otočke, namiesto toho v nej pokračuje, až opíše 360° uhol. Je pravda, že v hĺbke duše miluje Ebu, miluje jej prírodu, ľud, všetky zákutia i zvieratká, no občas by si rada všetky tie krásy vychutnala ako obyčajný človek. Možno s menším finančným obnosom a popularitou, no nebola by pod drobnohľadom cudzích stvôr a bola by slobodnejšie... No to všetko je len jedno veľké "ak by". * Poukazujem ti moje obľúbené vychádzkové zastávky?* spýta sa, vediac, že práve v momente kedy načiahla nohu bližšie k vonkajšiemu svetu, pohol sa s ňou aj jeden z "bodyguardov", ktorý im nedopraje na potuľkách ani chvíľku samoty. Samozrejme, že sa bude tváriť, akoby nepočúval a pri každom Breeinom pohľade odvráti zrak, no čo im to pomôže?*