Breannin zámok

Takže Naiva.* Vybrala som syr z môjho kraja s modrou plesňou. Bol už rozkrájaný na márne kúsky, čiže nebol problém s podávaním. Rozprestrela som zopár kúskov na tácňu a položila ju na stôl vedľa môjho spoločníka. Víno, ktoré mi prúdilo v žilách spôsobilo moje nekonvenčné správanie. Bez okolkov som sa naňho zahľadela a začala som si ho premeriavať. Od hlavy po päty, od piet až po hlavu. Po druhý raz som si ho pomaly prezerala z dola, postupovala na hor. Bol chlapčenský typ, no vysoký. Pri mojej útlej postave výrazne prevyšujúc. Ramená však vyzerali pestované, svalnaté na dotyk. Mal pevnú, porcelánovú pleť, krk, tak hladký, že sa mi prsty začali chvieť od túžby pohladiť ho, ucítiť na nich tepnu, ktorou putuje jeho krv. A nakoniec som si nechala jeho tvár. Pery tvorili úzke naružovelé vankúšiky, oči studnicu poznaní ktoré boli lemované výraznými mihalnicami nad ktorými sa ako klenba skvelo obočie. Nemohla som sa zdržať dlhšie pri jeho očiach, lebo by som nebola schopná jedného triezveho slova či nadýchnutia bez trápneho povzdychu. Mala som chuť preplietať jeho havranie vlasy medzi svojimi prstami. Hmatovo sa upevniť v myšlienke, že sú hebké ako samotný hodváb. Odvrátila som tvár, a zacítila som červeň, ktorá sa mi nahrnula do líc.*Prepáčte mi.* Bolo súce ospravedlniť sa, keďže moje správanie bolo neprimerané, nehodné môjho postavenia. Etika hovorí o správnom kontakte očami a pomyselnú hranicu som už prekročila. Odvrátila som sa a vzala som si za kúsočeku syru, ktorý som si následne vložila do úst. Po chvíľke som sa rozhodla opäť sa naňho pozrieť. Musela som, proste som cítila, že by som bola schopná naňho hľadieť neustále, až som cítila bolesť z toho, že som ho nepociťovala aspoň vizuálne. Keď som sa naňho opätovne zahľadela bolo to nezvyčajné, iné. Pamätné. Usmiala som sa. Bolo to neuveriteľne ponižujúce, ale...*

*Okamžite sa načiahol po syre, spočívajúcom na tácke. Kým prstami nahmatával nevšednú modrú pleseň, akú naposledy videl na stene v kôlni, nemusel sa aspoň sústrediť na potláčanie svojich najzákladnejších pudov. Nedávno k nim pribudla i túžba hľadieť na Deliu takmer neustále. A bolo to zvláštne. Mimoriadne. V podstate bola cudzinkou, nepoznal ju viac než pár dní, nenarozprával s ňou veľa slov a nepoznal ju, och, ako ju len nepoznal. Mohol o nej spoľahlivo povedať, že sa v súkromí nesprávala ako na verejnosti, že bola príjemná, rada snívala, mala rada romantiku, sem tam skĺzala až k sentimentálnosti a dramatickosti. Ale čo chcela od života? Po čom najviac túžila? Čo bolo jej obľúbeným jedlom? Akoto, že jej vlasy neustále padali do tváre, hoci si ich niekoľko ráz po sebe zapravila za ucho? Ich prsty sa na okamih stretli a spolu s fyzickým kontaktom ucítil aj akési jemné štípanie na tvári. Zistil, že Delia do neho zabodáva svoje karamelové oči so zlatistou iskrou uprostred, akoby sa snažila dovidieť až do jeho vnútra, akoby jeden sústredený pohľad dokázal odkryť vlak jeho myšlienok. Nie, začal sa ubezpečovať. Žiadny veľký romantický príbeh sa neodohrával pár dní po stretnutí hlavných hrdinov. Sám pohŕdaš ľuďmi, ktorý sa vrhajú do chomúta po niekoľkých týždňoch vzájomného spoznávania. Nehovoriac o tom, že ona je panovníčka. Priateľstvo je v poriadku. Priateľstvo je milé. Môžeš sa občas objaviť po jej boku a odniesť si odmeny svojej lojálnosti. No v žiadnom prípade nesmieš myslieť na... Vlastné ultimáta zanikli v akomsi zvuku, prichádzajúcom od vchodu do miestnosti. Reflexne vykrútil hlavu smerom k rezonujúcim krokom a uvažoval, čo sa stane, ak ho nachytajú pri večernej sieste s vládkyňou Naivy. Zrazu sa mu pohŕdanie Piatimi zdalo zbytočné a hlúpe, pretože i nad ich hlavami mali kontrolu iní, politicky založení a striktní reprezentanti Quabdurskej smotánky, ktorí by ho pri najbližšej príležitosti vysťahovali z krajiny, len aby nepoškvrnil dobré meno ich vládkyne.*

*Zahľadela som sa na kroky, ktoré prichádzali z chodby za rohom miestnosti, skôr či neskôr očakávajúc bytosť, ktorá z nej vyjde. Dych sa mi na moment zastavil, zmenil sa na prerývané, krátkodobé vydýchnutia. Bolo niečo po polnoci, kto by už len o tomto čase dobrovoľne buntošil? Verila som, že to nebude nik z vysoko postavených členov rady, keďže to by mohol znamenať problém. Odstúpila som o pár krokov od mladého muža, udržiavac fasádu nezaujatosti, a dôkladnej vzdialenosti od neho. Mojim posledným výdychom nasledoval záverečný krok, ktorý mal odhaliť totožnosť neznámej osoby. Do miestnosti nakoniec vtrhla rozospato vyzerajúca zavalitá žena v dlhom spiacom rúchu. V prvý moment, keď nás spozorovala sa na zháčila, potom ňou prešla vlna zvedavosti, až na záver sa uklonila.*Prepáčte mademoiselle, monsieur...* Začala jachtať nejaké nezrozumiteľné slová, ktorým som nevenovala ani najmenšiu pozornosť. Usmiala som sa, pohodila dlaňou a prekonala vzdialenosť medzi mnou a Sorom.*Mohli by ste ma nasledovať pane?* Venovala som mu pohľad, preplietla som si prsty a vykročila pričom som prehodila ešte pár slov k slúžke.*Hosť práve prišiel, čiže ho odprevadím do jeho komnaty. A vy prosím, bežte si ľahnúť, zajtra sa bude treba starať o návšetvníkov.* Moje správanie nebolo najvhodnejšie, nebola som pánom tohto domu, ale mala som aké to slovo. Však som Piata. Hrdo som si pomyslela, a zasmiala som sa nad svojou nezmyselnou teóriou. *Dobrú noc Vám prajem.* Otočila som sa a naposledy som sa na ňu usmiala kým som nezmizla za rohom.*