Breannin zámok

*Mlčky si vypočuje poznámku o hviezdach a pomaly sa vzdá nádeje na odpovede. Avšak opis inteligencie a plachosti jeho sestry nakoniec príde a on sa mierne usmeje. Mierne je však isté zveličenie, keďže ešte vždy cíti v Deliinom hlase chlad a vzdialenosť. Za ktoré si môže sám.* Áno, to je. Iste vám môžem aj v jej mene poďakovať.* Snaží sa napodobiť jej studený hlas, no keďže mu to riadne nejde, dva razy väčšmi sa poteší, keď z jej hlasu začne všetok ten ľad opadávať.* Nič strašné, jedno rozbité okno, jedny vytrhnuté dvere, ale v podstate iba rozhádzané veci. Ďakujem, netreba.* Vyratúva si v hlave škody a pripúšťa, že v skutočnosti je ich omnoho, omnoho viac. Ale nejde tým Deliu zaťažovať, preto vynaloží veľké úsilie na to, aby jeho odpoveď znela presvedčivo.* A máte pravdu, hviezdy sú mimoriadne jasné,* zahovorí ešte rýchlo, no nočná obloha nie je jeho parketa. Jediné súhvezdie, ktoré pozná, je Veľký voz a ani Severku nevie nájsť bez sestrinej pomoci.*

* Zjavne nebolo v mojich silách hrať sa na netýkavku. Nechápala som prečo, bolo to tak zložité, tak nemožné. Avšak vedela som, že pri ňom sa cítim inak, inak ako pri hocijakom inom mužovi, len ťažké bolo prísť na to v čom. Medzi prsty som sa zahľadela na indigové nebo rozprestierajúce nad našimi hlavami.*A smiem vedieť, či sa ma znova snažíte iba tak oklamať, alebo v skutočnosti je to tak ako hovoríte.* Dodala som svojmu tónu dávku hnevu, znelo to hrozivo, no neubránila som sa a musela som sa hlasno zasmiať. Musela som mu pripadať ako riadne trdlo, ale taká som už bola. Raz taká, druhýkrát onaká. Ako horská dráha, raz hore, raz dolu. Mala som dojem, že on tiež nie je iný. Sústredila som sa na najkrajšiu hviezdu medzi všetkými, na tú najžiarivejšiu.* Je ten správny čas aby ste mi povedali o tom medailóne?

*Nevie či sa má pri jej smiechu, striedajúcom hnevlivý tón, smiať alebo báť. Rozhodne sa pre úškrn a privrie oči. Chvíľu nehybne leží, zvažuje odpovede, zvažuje možnosti a zvažuje negatíva. Nie, nemôže k nej byť ohľadom medailónu úprimný, ani keby sebeviac chcel.* Obávam sa, že správny čas nebude nikdy, slečna Lee,* prehovorí trochu zakríknuto a reflexne si pošúcha čelo rukou. Vyzerá to, akoby veľmi namáhavo premýšľal, no v skutočnosti iba zvádzal boj medzi svojím pravým ja, a tým druhým, ktoré by sa dalo s nadhľadom nazvať aj mužské. Nemôžeš jej to povedať. Môžem. Bude mať z toho problémy. Nebude. Je to tajomstva, sám nič poriadne nevieš. Viem dosť. Nepovieš jej to a basta.* Je to pre vašu vlastnú bezpečnosť, Delia. Nechcem byť zodpovedný za váš život, ak by sa niečo stalo,* a to niečo sa stane. Vedel to rovnako dobre ako že Slnko začne onedlho vychádzať na oblohu a hviezdy vyblednú. *

Nenávidím, keď so mnou zaobchádzajú ako v rukavičkách* Môj hlas znova prenikal mocou, hnevom. Nikdy som nepovažovala za správne, keď niektorí ľudia a najmä muži ženy považovali iba za nástroj. Za niekoho kto musí stáť v kuchyni, starať sa o deti, a každý deň pripravovať teplé jedlo. Hnusilo sa mi to. Považovala som sa za emancipovanú ženu, ktorá sa neprieči vzdelaniu, postupu v živote. Tým pádom jediné moje šťastie bolo to, že som z The Fives.Pôjdem si za tým čo chcem! Moje presvedčenie mi rezonovalo v hlave, ozývalo sa všade naokolo. Obrátila som sa, tak, že som kľačala na kolenách a opierala som sa o ruky. Na dlaniach som cítila vlhkú trávu. Pokročila som o pár krokov až som sa ocitla v bezprostrednej blízkosti, prekrásneho muža.* Chcem počuť pravdu, prosím vás.* Tvár sa mi stiahla do bolestnej masky.*

*Tentoraz namiesto úškrnu radšej pevne stisol oči, aby nemusel k Deliinmu zúrivému hlasu priradiť aj vizuálnu stránku. Počkal, kým príval slov prestal, otvoril oči a prekvapene si uvedomil blízkosť medzi nimi. Prezrel si jej odhodlané oči, stisnuté pery a nakoniec ho odzbrojila bolesť, ktorá sa z nich dala čítať.* Čo konkrétne by ste rada počula? No...* opatrne sa posadil do tureckého sedu a preplietol si prsty v lone.* Povedzme, že ten medailón sme našli s Itome u nás v dome. Alebo skôr pod domom. V pivnici...* túto veľavravnú informáciu pokojne mohol vynechať, ale keď od začiatku, tak od začiatku. *Bohužiaľ, ako sme čoskoro zistili, nie je to žiadna ozdoba do výstrihu. Je... zvláštny. Niekedy, keď sa ho človek dotkne... akoby ho preniesol inam. Do iného sveta, *pripomenie si pocit, ktorý nedávno zažil, keď držal medailón v krvavej dlani a namiesto strachu a zdesenia ho naplnil pokoj.*

* Pri jeho pohyboch som sa musela pomaly vzďaľovať. Po pravde, tento fakt, vytvoril prázdny bod v mojom vnútri. Usadila som sa oproti nemu a napodobnila som jeho sed. Usmiala som sa, no postupom samotného rozhovoru moja tvár nadobúdala všetky možné emócie.* Do iného sveta?* Hľadela som naňho ako študent nechápavo hľadiaci na svojho profesora, ktorý mu práve vysvetľuje nové učivo. Oči mi blikali plamienkom zvedavosti, aspoň som to predpoklada, starý učiteľ mi to často opakuje, keď sa pre niečo nadchnem.*Prosím, môžete pokračovať?* Hlesla som s nádejou v hlase.*

*Zmätene prikývne a snaží sa vymyslieť spôsob, akým opísať ten pocit.* Do iného sveta. Zrazu, keď som sa ho dotkol, už som nebol v svojom dome, ale dakde celkom inde a... naplnila ma zvláštna kopa pocitov, ktoré ani neviem identifikovať. Bolo to... čarovné?,* posledné slovo položí ako otázku, keďže vzhľadom na nebezpečnosť medailónu sa mu nezdá vhodné, ale zároveň nenachádza príhodnejšie. *S Itome sme sa zhodli, že by zrejme bolo najlepšie kontaktovať rodinu. Boli sme za naším strýkom. Bohužiaľ, nevedel o nič viac než my,* beznádej toho dňa, keď konečne dorazili k strýkovi a on im vôbec, ale vôbec nepomohol, sa mu vybaví do detailov. A jeho reč za opäť zastaví, lebo sa dostáva k najproblematickejšej časti.*

*Skúsila som si predstaviť tie pocity, "čarovné" bolo to tak orientálne popísané, že pre moje zmysly to bolo nemožné. Nedokázala som si to predstaviť, zjavne som bola málo empatická, alebo to bude tým, že som v živote niečo také nezažila. Sklopila som zrak a zahľadela som sa na svoje dlane vo svojom lone. Netušila som čo sa deje, ale končatiny som prestála ovládať svojou mysľou a reagovali iba na potreby srdca. Načiahla som prsty a prešla nimi po natiahnutej žilke na jeho predlaktí. Dúfala som, že mu to nebolo nepríjemne, keď vo mne to vyvolávalo blaženosť.* Je ešte niečo so sa s tým spája? Prosím Vás, chcem vedieť všetko, do samotného detailu.*

*Jej prsty v ňom najskôr vyvolali triašku, ale zamaskoval ju, keďže si bol dobre vedomý toho, ako zle to mohla Delia pochopiť. Usmial sa a pokúsil sa ju chytiť za ruku. Potom mohol pokračovať.* Keď sme prišli domov, bola tam... ona. Ani neviem kto to bol, ale chcela medailón, zničila nám dom a neváhala by nás zabiť,* v podstate to nebolo ani také dlhé rozprávanie, ako si myslel. Ibaže pre neho boli tie udalosti zdĺhavé, namáhavé a desivé, preto ich prežíval znovu a znovu každú hodinu, každú minútu.* Musím vám poďakovať, ak by ste neprišli na návštevu, už by sme tu neboli,* stisne jej ruku silnejšie, premeria si ju celú pohľadom a okolie prestane na chvíľu existovať. No v tom sa v ňom niečo zlomí, pustí ju, vyskočí na rovné nohy a zoširoka zazíva.* Prepáčte, mohli by ste mi to tu... poukazovať? Teda... aspoň moju spálňu, ak teda nemám spať tu vonku,* natiahne k nej ruku, aby jej pomohol vstať.*

* V duchu som sa usmiala nad tým ako nekonvenčne sme sa chovali. Bariéry boli zruinované. Náramne ma to potešilo. Jeho dotyk bol príjemne hrejivý, hoci na chrbte ma jemne mrazil. Husia koža sa rozšírila len čo prejavil vďačnosť za záchranu života. Do líc sa mi nahrnula červeň. Sklopila som tvár. Srdce sa mi rozbúchalo ako o preteky, keby krv, ktorá v ňom koluje prestala pulzovať, zasiahlo by ma to viac ako si v skutočnosti priznávam. Bolo to deprimujúce, tá predstava bola nemožná, neznesiteľná. Keď ku mne natiahol ruku, tak ma prebodlo sklamanie, tento moment, čo sme preťali bariéry trval príliš krátko na to aby som si ho mohla plne vychutnať. Povzdychla som si, prijala som jeho ruku a vstala som.* Samozrejme, ukážem vám vašu izbu.*

Ďakujem,* usmeje sa opäť. Hoci v očiach mu stále blýska rovnaké sklamanie ako jej, je veľmi rád, že sa atmosféra medzi nimi uvoľnila. Nemusieť sa hrať na chladného a vzdialeného cudzinca bolo osviežujúce a vedieť, že aj ona to iba hrala, ešte príjemnejšie. Ani keď už stála vedľa neho, nepustil jej ruku, chcel sa jej držať čo najdlhšie, kým nebude inej možnosti než ju pustiť.* Ideme zburcovať celý personál, alebo poznáte nejakú tajnú skratku?

*Stisla som ho pevnejšie. Nemohla som dopustiť aby ma teraz pustil. Pozrela som mu do očí, boli neuveriteľne tmavé, hoci sa v nich leskla žiara neba.*Vezmeme to...hm...* Vetu som nechala nedopovedanú. Stále, no neodôvodnene som mu hľadela do očí. Zreničky sa mi rozšírili. Zachvela som sa. Oblial ma studený pot. Zaklipkala som zrakom, spamätávala som sa z dočasnej duševnej neprítomnosti.*Prepáčte.* Usmiala som sa a vykročila som za krík a po chodníku, ktorým som sem prišla. Bola to krátka vzdialenosť a ocitli sme sa v hrejivom lone palácu. Pulz mi bil ako krídla kolibríka. Bolo mi to príjemné. Pod nočnou oblohou ruka v ruke.Začínam byť sentimentálna. Zavrtela som hlavou a pokračovala ďalej. Salónik sme prekonali krátkymi krokmi, voľnou rukou som potichu otvorila dvere.*Ak ste unavený, tak...zajtra, respektíve už dnes, vám môžem spraviť prehliadku celého paláca.* Usmiala som sa naňho s úsmevom, ktorý som venovala málo komu.*

*Stoicky absolvuje prehliadku svojich očí a na dôvažok sa usmeje. Nechá sa viesť po tmavom chodníku, ich kroky rezonujú v nádvorí a ich ruky sa nepúšťajú. Prvotnú nepríjemnosť a rozpaky nahradí istota. Istota, že ju nepustí. Uvedomuje si, že práve prechádza kráľovským palácom, že okolo neho stoja desiatky predmetov, na ktoré by si za iných okolností nikdy nesiahol, no nespúšťa zrak z Deliinej útlej postavy, ktorá nateraz prevzala dominantné postavenie. Keď konečne zastavia, započúva sa do jej slov. Chíľu ich zvažuje, premýšľa, či nebude príliš trúfalý.* Popravde, akosi ma tá nervozita prešla,* ako znamenie mu dlaňou preletí akési napätie.* Nechce sa vám poukazovať mi ho hneď?,* nahodí anjelsky výraz, čo v jeho prípade vyzerá skôr strašidelne, než nevinne. Po chvíľke sa ho radšej vzdá, lebo si uvedomí, ako pateticky musí pôsobiť. Ako pateticky zrejme pôsobí celý čas.*

*Srdce mi poskočilo o niekoľko schodíkov vyššie. Potešilo ma, že som ho mala ešte nejaký čas držať za ruku.*Prirodzene, rada...aj tak by som pravdepodobne nezaspala.* Pokorne som sa pozrela na svoje nohy.*Dúfam, že vám to urobí radosť.* Potichu som sa zasmiala aby som nezobudila osadenstvo paláca. Vykročila som opačným smerom ako sme prišli. Ukazovala som na každú jednu izbu a vysvetľovala, ktorá komu patrí. Prešli sme za roh a uviedla som ho do tanečnej sály.*

Ďakujem,* vysúkal zo seba čo najpokornejšie, no slová vďaky neboli dostatočnou pokrievkou na vraciu radosť vo vnútri. Nechá sa viesť palácom, starostlivo si všímajúc všetky detaily jednotlivých miestností, no vždy pohľadom skončí na Delii. Celé sídlo je zariadené v pastelových farbách, kde-tu sa objaví šarlátová červená či dokonca tyrkysová, kde-tu kombinácie nedávajú zmysel a kde-tu sa mi nad nimi doslova točí hlava.*Vaša priateľka má veľmi... osobitný vkus,* hlesne s čo najväčšou dávkou srdečnosti. Zvláštne, aká premena správania u neho prebehla za... taký krátky čas. Ich cesta sa ďalej stočí smerom k tanečnej sále, ktorá je skutočne majestátna. Po bokoch je potiahnutý vyšívaný koberec, no v strede miestnosti je diera s dreveným parketom. Je vyleštený ako ten najlepší kráľovský porcelán a jeden by si pri pohľade naň myslel, že sa využíva raz za sto rokov.* Aká škoda, že neviem tancovať,* vypustí do vzduchu ďalší náhodný, mierne sarkastický fakt o sebe, tentoraz do bodky pravdivý.*

Áno, Bree je svojská, takú osobu by ste už nikde nenašli.* Po jeho tichom priznaní som naňho neveriacky hľadela. Pustila som sa jeho ruky, zalial ma chlad. Bolo to útrapné. Zažala som zopár sviečok, pričom sa moje nohy hýbali v nezmyselnom rytme. Čo najrýchlejšia som pritancovala k nemu a znova uchopila obe jeho dlane do rúk. Zaviedla som ho do stredu majestátnej sály.* Smiem prosiť?* Hlesla som a mierne sa uklonila.*Viete, mojou úlohou je ovládať najzákladnejšie tanečné prvky, etiketu, no veď to poznáte.* Usmiala som sa.*

*Nechápavo hľadí, ako sa ich ruky oddelia a Delia začne bleskovo vypĺňať miestnosť žiarami sviečok. Ani nestihne plnohodnotne protestovať, už je naspäť pri ňom a prosí ho o tanec.* Ehm... Slečna Lee, nechcem byť nezdvorilý, ale neviem, či je správna chvíľa,* vyhovorí sa chabo, hľadiac na svoje topánky.* Mám návrh,* rozhodne sa aspoň čiastočne zachrániť situáciu, pustí jej ruky a mierne odstúpi.* Ja si natrénujem základné tanečné prvky, aby som vám nerozmliaždil nohy, a raz, keď si budem istý, že z nich nezostanú iba tenké placky, si spolu zatancujeme, dobre?,* pokúsi sa hovoriť žartovne, no jeho vtipy pôsobia akosi zúfalo. Na dôvažok vystrie ruku, akoby chcel spečatiť dohodu.*

*Urazene som ho prebodla pohľadom.* Nemám moc dobré skúsenosti so slovom "raz" totiž, málokedy niekto to svoje "raz" splní.* Zakrútila som sa a porozhliadla som sa po miestnosti.* Avšak, ak je to vaše želanie, a vy ste predsa hosťom, takto necháme na neskôr. No nerátajte s tým, že ste sa z toho nadobro vyvliekli.* Roztiahla som pery do bláznivého úškrnu a svoju útlu dlaň som vložila do tej jeho. Naša dohoda bola spečatená. Nemala som v úmysle ho pustiť a tak som ho vyvliekla zo sály a pokračovala som v prehliadke.* Ďalšou zastávkou bude kuchyňa.* Pri mojich slovách môj žalúdok rezignovane zaprotestoval, keďže už dlhšie nebol obdarený blahodarnou potravou. Voľnou rukou som ho pohladila. Pocítila som červeň na lícach.*

*Jej slová ho neprekvapia, aj on má totiž podobné skúsenosti. Napriek tomu sa však dlhú dobu nesnaží potvrdiť tie svoje ďalšou prísahou.* Neverím, že sa v blízkej dobe nebude konať žiaden bál,* zašomre vecne, no s úsmevom, po dlhšom premýšľaní. Nechá sa viesť hradom a na jej hlad zareaguje iba krátkym smiechom, ignorujúc jej rumenec. Tieto drobnosti mu dávajú pocítiť, že aj ona je v prvom rade len to, čo každý iný Quabdurčan, obyčajný človek.*

*Vtiahla som ho do priestrannej miestnosti. Uprostred boli dva dlhé stoly pre služobníctvo a okolo stien pracovné stoly, príslušenstvo a všetko čo bolo pre kuchárov potrebné. Sviečky tu boli zažaté, no každý sa už spokojne unášal do oázy snov. Pustila som ho a podišla som k pultu.* Dali by ste si niečo pane?* Zasmiala som a napodobnila som sluhov, ktorý ma už mnohokrát obsluhovali, nenávidela som to a preto som k tomu dodala posmešný tón.*Je hlboká noc, niektorí ľudia odporujú stravovaním sa o takomto čase.* V mojom hlase sa neustále zračila radosť a na dôvažok svojich slov som zahryzla do zrelého, červeného jablka.*

*Nechá sa voviesť do obrovskej obdĺžnikovej miestnosti s niekoľkými oblinami, do ktorých sú vsadené pece, kotle a regále s jedlom. Kuchyňa. Sviečky celému miestu dodávajú akúsi intímnu príchuť a spoločne s obrovskými sudmi vína vytvárajú atmosféru, ktorú by sme v našom svete nazvali atmosférou talianskej reštaurácie. Sklamane si uvedomí, že na bubienky prstov opäť nie je vyvíjaný žiaden tlak. Nespúšťa zrak z Delie, akoby jeho oči boli ústím zbrane, ktorou na ňu ktosi mieri. Oprie sa o pult z druhej strany a konečne odpovie.* Hádam mi moje brucho odpustí, ak poviem, že by som si čosi málo pod zub dal,* lačne sa zahľadí na jablko v jej rukách, uvedomujúc si, ako dlho už nejedol. Je zázrakom, že orchester v jeho bruchu nezačal vyhrávať. A pritom bol doteraz zvyknutý na pevne stanovený jedálniček, 3 hlavné jedlá a medzi nimi dvoje vedľajšie. Zrejme aj žalúdok vytušil, že na programe boli dôležitejšie činnosti.*

* Poriadne som zahryzla do jablka, aby som bola schopná ho udržať medzi perami. S nízkej police som vzala dve čaše na víno a podišla k jednému sudu. Bol označený s veľkým nápisom: "Červené víno, obdobie začiatku vlády The Fives" Prikývla som. To bolo to pravé. Hrdlo nádoby som oprela o stenu pohára a potiahla páčkou. Červená tekutina sa začala pomaly liať. Doslova sa mi zbiehali chúťky. Bola to lahôdka. Podala som pohár mužovi, ktorý sa zľahka opieral o stôl.* Na začiatok.* Usmiala som sa a doplnila som pohár aj sebe. Trikrát som potočila tekutinou v čaši a medzi jednotlivými okruhmi som víno aj ovoniavala. A na záver som odpila.* Pracovná deformácia.* S povzdychom som hlesla, zbožňovala som víno, a po tých nespočetných plesoch, konferenciách, spoločenských udalostiach či stretnutiach som sa naučila ho i správne piť. Ľahký dúšok mi stačil na spoznanie výbornej odrody hrozna.* A ako pokrm vám čo ponúknem.* Pristúpila som k nemu. Hľadela som mu priamo do očí, v slabom svetle sviec mu v nich pohrávali iskričky. Tesná blízkosť mi dovoľovala cítiť jeho mužnú vôňu.*

*Nerozhodne sleduje víno, ktoré je mu núkané. Z jednej strany by sa po ňou čo najradšej vrhol a nechal i poslednú kvapku rozpustiť na jazyku, ako neskorý jarný sneh. Zo strany druhej sa obáva, že ak by raz začal, nedokázal by alkohol odložiť, keďže práve teraz by sa mu zišlo práve také otupenie zmyslov, aké poskytuje niekoľko pohárov červeného vína na lačno. Potlačil protichodné myšlienky, z ktorých by ho čoskoro chytila migréna a pod dozorom seba samého prijal pohár bordovej tekutiny. Pozorne sledoval Deliinu degustáciu a s úškrnom ju po nej zopakoval.* Vždy som to chcel skúsiť,* dodá na svoju obranu, keď mu krkom prechádza polovica objemu hrejúcej kvapaliny. Prekvapene si uvedomí, aký je rozdiel medzi lacným, kyslým, nekvalitným vínom, ktoré tak či tak máva iba príležitostne a tým, ktorým sa napájajú v paláci. A hoci si priepastný rozdiel v kvalite uvedomí, to obyčajné víno mu už zo zvyku lepšie pasuje.* Ďakujem. Nikdy by ma nenapadlo, že budem mať príležitosť opiť sa vínom drahším než môj majetok,* dorazí celý pohár a víťazoslávne ho položí na drevený pult.* Tým by som vás chcel poprosiť, aby ste mi v prípade núdze zabránili vypiť celý sud. Síce by možno so mnou bola väčšia zábava, no v raňajších hodinách by ste zrejme prišli o cenné kusy nábytku.

*Zvonivo som sa rozosmiala, smiech sa rozľahol po celej miestnosti. Dlaň som si čo najskôr predložila pred ústa aby som neprebudila celý zámok. Bolo mi až neprirodzené takto sa smiať. Avšak, prišlo to samo, tak prečo to v sebe dusiť? Opäť som sa zasmiala, až som si chytala bránicu. Vzala som jeho pohár, obe naše čaše doplnila ešte o ďalšie dúšky karmínu.* Jeden pohárika predsa nezaškodí ešte, alebo...?* Kútikom oka som sa naňho zahľadela. Bol prirodzený, nie ako zvyšok ľudí čo poznám, strojení a bohužiaľ aj falošní. Usmiala som sa naňho, prišlo mi to úplne vhodné.* A k tomu nejaký kvalitný syr!* Hrdo som vyhlásila, moja myšlienka mi prišla úplne vhodná. Poprezerala som množstvo skriniek, ale žiaden syr. Zahľadela som sa na odľahlé dvere, ktoré mohli byť jedine komorou, keďže ich veľkosť bola minimálna. Podišla som k nim a v ich útrobách som objavila hotový poklad.* Tak? Ktorý by lahodil vášmu jazýčku? Domáci z Eby? Alebo náš z Naivy?* Znova som sa zasmiala, bolo to neuveriteľné, toľko smiechu...*

*V očiach sa mu odzrkadľuje menšie zdráhanie, keď pozoruje červený prúd vína, ako dopadá do jeho čaše a šíri do okolia sladkú vôňu odležaného, zrelého hrozna. Uchopí svoj pohár pevnejšie, akoby sa bál, že už len ten pach spôsobí náhle rozkolísanie jeho rovnováhy a spolu s ním i neodvrátiteľný pád na podlahu. Deliiným ponukám, či už ide o víno, alebo o syr, len ťažko odoláva. Vo vnútri sa hreší a kritizuje nedostatok sebakontroly, svoju tenkú škrupinku, na ktorú stačí jediný raz zaklopkať a už sa rozbije. No stále je len mužom, obyčajným mužom, ktorý je okrem hladu a smädu z času na čas vystavovaný i iným túžbam. Ako dokonalý džentlmen však potlačí myšlienky na to, ako Deliine vlasy krásne opisujú líniu jej tváre a ako sa v jej očiach odrážajú iskry zo sviečok. Jeho srdce možno môže i pri najmenšom dotyku zdvojnásobiť svoju výkonnosť, no jeho rozum musí zostať chladný a rozvážny. Z väčšej časti sa mu to aj podarí- ako inak by totiž dokázal odpovedať kultivovanou vetou bez jediného zakoktania? *Tvrdenie 'Všade dobre, doma najlepšie' vraj vymyslel obyvateľ Eby. V tom prípade mám dojem, že nikdy neochutnal náš syr,* uškrnie sa, zabúdajúc na vnútornú bitku, ktorú len nedávno absolvoval. Podvedome zasalutuje svojmu mozgu, že ho nenechal v štichu.* Ale nepovedzte to, prosím, vašej priateľke.*