Breannin zámok

*Ešte stále zmätený, niekoľkokrát zažmurkal.* Áno, áno,* povedal zastretým hlasom a ihneď očami vyhľadal Itome. Niet pochýb o tom, že ten medailón je nebezpečný a narobil im veľa starostí a nepríjemností, ktorých ešte viac narobí, no nemohol sa ubrániť sympatiám voči tej scenérii, ktorú nedávno videl. Aj napriek vetrisku mal v sebe ešte stále tú harmóniu a vyrovnanosť a dotyk Deliiných rúk mu pridával na tom pramienku dobrej nálady, ktorý sa zrodil z ilúzie.* Som... Ale mal by som sa...* nedopovedal, neochotne prerušil dotyk ich dlaní a zamieril späť do domu. Surová bolesť v nohe mu kázala vyhľadať lekárničku. No keď si bližšie prezrel svoj príbytok, zistil, že niekto tu už dnes poctivo hľadal. Hľadal to čosi, čo teraz leží na trávniku, to čosi, čo mu spôsobilo toľkú bolesť, to čosi, čo mu dalo nazrieť na miesto božského pokoja. Začal sa prehrabávať v neporiadku, ktorý mu zostal z vlastnej spálne. Oblečenie bolo vyhádzané, rovnako ako obsah jeho nočného stolíka. Na zemi ležali knihy a črepiny z rozbitých váz a zrkadla. Obrazy boli strhnuté zo steny a v stene samotnej boli na niekoľkých miestach diery.*

* Moje dlane pustili tie jeho a cítili nesmierny chlad, ten kontakt bol príliš krátky, no veľmi príjemný. Pozorovala som ho ako mizne v dome. Keď sa mi stratil z dohľadu, pokľakla som k predmetu na zemi. Vzala ho za retiazku a pristúpila k trámom dverí, ktoré ostali ako tak v celku. Voľnou rukou som zaklopala na stenu.*Smiem vojsť?* Nečakala som na odpoveď a vošla som, na pravo som zahla do zbombardovanej kuchyne. Jedine stolička a stôl stáli na svojom mieste. Všetko bolo hore nohami. Medailón som položila naň a zašla som za Sorom. Na druhí pokus sa mi podarilo objaviť jeho izbu, vošla som do nej. Porozhliadla som sa, stav tej miestnosti ma vyviedol z miery.* Pomôžem vám ošetriť ranu.* Ponúkla som sa a pristúpila som k nemu.*

*Ignoroval Deliin hlas aj jej príchod, usilovne sa prehrabával v haraburdách na podlahe. Nakoniec našiel plátenú taštičku s červeným gombíkom namiesto kríža. Zhrnul z postele na zem niekoľko zbytočností- kresadlo, obrazy, sošky, umelé napodobeniny kvetov, ktorými mu Itome vyzdobila izbu, záclonu, ktorá bola násilne strhnutá z okna a niekoľko vankúšov. Posadil sa na jej rám a predstieraným znaleckým pohľadom si prekontroloval ranu. Bola strašidelne veľká, strašidelne krvavá a strašidelne hlboká.* Nič, čo by som nezvládol,* povedal však napoly Delii, napoly sám sebe a otvoril lekárničku. Ak by ho ošetrovala Delia, znamenalo by to viac dotykov, viac dlžôb, ktoré by jej musel splácať a viac... Červeni v lícach.*

* Sadla som si na posteľ a naklonila sa bližšie k nemu. Ucítila som jeho sviežu vôňu, vdychovala som ju hlbokými nádychmi. Násilne som mu vzala z rúk plátno slúžiace ako obväz.* Prosím vás, nechajte to na mňa. Viem čo robiť.* Porozhliadla som sa po miestnosti, ignorujúc jeho protesty. Látku som namočila do vedra obďaleč postele a vyčistila ním jeho rany na holom stehne. Bezprostredný kontakt spôsoboval moje ťažké dýchanie, chvenie, červeň. Z taštičky som vzala tinktúru na dezinfekciu a na záver som mu ranu obviazala. Ruky som si zložila do lona a zahľadela som sa na ne.*Tu ostať nemôžete, je to tu neobývateľné.* Pozrela som sa kol dokola.*Preto by som vás chcela pozvať do Paláca, je tam množstvo voľného miesta.* Nesmelo som sa usmiala.*

*Porazene sa oprel rukami o matrac za sebou a odtiahol hlavu dostatočne na to, aby mohol pozorovať Deliu pri práci. Šikovne mu ošetrila ranu a našťastie mu počas celého procesu nevenovala žiadny pohľad, ktorý by odhalil jeho rozpaky. Tie by si snáď všimol aj slepý. Našťastie sa stihol spamätať, kým Delia skončila s ošetrovaním. A prišlo presne to, čoho sa obával. Palác. Delia. Dom. Zdemolovaný. Delia. Pokrútil hlavou, snáď po stý ráz za poslednú hodinu.* Nie, to nepripadá do úvahy. Nezabúdajte, že ste panovníčka, my sme poddaní a tento dom sa s trochou snahy a práce zmení do svojho pôvodného stavu. Navyše, sme v Ebe. Ste si istá, že by bola Breanne... Chcem povedať, slečna Dionne, ochotná ubytovať nás, neokrôchancov?* prineskoro si uvedomil, že jeho posledná veta už začala pripomínať ustupovanie. A so sestrinou pomocou v tomto prípade nerátal. Ona by si to v paláci hádam aj užívala. Navyše... Nemohol Deliu, ehm, obyvateľov paláca vystaviť nebezpečenstvu, ktoré kráčalo ruka v ruke s medailónom.*

Breanne?* Mávla som rukou.* To je to najmenej.* Usmiala som sa naňho. Spomenula som si na nezvyčajný medailón v kuchynke.*Ten medailón, čo je to za predmet?* Zvedavosť vo mne rástla, bola neobyčajný, to bolo zrejmé. Vstala som.* Mimochodom, čo sa týka toho vášho dočasného bývania. Myslím, že vašej sestre by to neprekážalo a ja by som bola veľmi rada keby ste mi robili spoločnosť...* Pochopila som ako dvojzmyselne zneli moje slová, snáď snaha o úpravu nadobudne správny smer.*...vyzerá...vaša sestrička vyzerá na mladú, vzdelanú slečnu. Aké je vôbec jej meno?*

Itome,* odpovie s náznakom úsmevu. Rozhodne sa dopovedať najskôr na poslednú otázku, keďže na tie o medailóne ešte sám nevie odpovedať.* Je to niečo... niečo rodinné, dedí sa to z generácie na generáciu, veď to poznáte,* odbije ju nedôsledne. Nechce ju zasvätiť do pôvodu toho predmetu, rovnako ako nechce, aby nedajbože musela stáť zoči voči tej čarodejnici. Bojuješ prehraný boj, kamarát, vysmieva sa mu vedomie, keďže Deliina tvrdohlavosť ho do toho paláca chtiac nechtiac nasťahuje.* Azda... totiž... prepáčte, bude to znieť trúfalo, ale... mohli by ste do paláca odviezť moju sestru?,* vyprskne odrazu spontánne.* Kým sa nepostarám, aby sa to tu dalo obývať,* doplní rýchlo, ale stále nepovažuje svoju prosbu za kompletnú.* Ja... ja som zvyknutý aj na horšie pomery a nebudem vás zbytočne v paláci zaťažovať aj svojím hladným krkom, ale sestra... Iste chápete,* dokončí a v napnutých dlaniach požmolí prikrývku postele.*

Itome.* Zopakovala som.*Výstižné, krásne meno.* Usmiala som sa. No jeho chladný tón ma opäť skormútil. Chlad, ktorý z neho sálal mi podlamoval kolená, mala som chuť schúliť sa do klbka a ostať, tak kým ho to neprejde. No náhli nával strachu, ktorý ho premohol ma dojal.* Postarať sa iba o vašu sestru?* Zamyslela som sa.* Ja mám lepší nápad!* Náhlivo som vykríkla, no okamžite som hlas stíšila.* Viete, ja tam chcem mať oboch, oboch pri sebe. A sem, na opravu vášho príbytku môžem poslať delníkov z Paláca.* Slzy sa mi tisli do očí, štípali ma na krajíčku. Otočila som sa mu chrbtom a zahľadela sa von oknom. Nepoznala som dôvod tejto mojej slabosti, tak som si iba horkú nepoddajnú slzu utrela rukávom a prehovorila som.* Prosím vás, neodmietnite moju ponuku. Mám...mám...o vás strach.* Po prvýkrát som svoje myšlienky odhalila pred cudzím človekom, nerozumela som čo to do mňa vchádza, ale bolo to hrejivé, príjemné...*

*Bolo mu jasné, že plače, hoci mu stála chrbtom a hoci sám nechápal, prečo vlastne. Ale vždy keď videl Itome plakať, priskočil jej na pomoc a preto nezabránil tomuto reflexu. Bolo síce neskoro na utieranie sĺz a pri Delii by sa k tomu neopovážil a bolo pochabé na to vôbec pomyslieť, no aj tak jej položil jednu ruku na plece.* Bojíte sa o cudzieho človeka, slečna?,* spýtal sa so slabým úškrnom, jej slová ho tešili až príliš. Smutne vzdychol a nadýchol sa.*Nasťahujem sa k vám. Dočasne. Ale iba pod jednou podmienkou,* vychrlil zo seba ako na koni a ani nečakal na to, kedy sa ho na tú podmienku spýta.* Dom si opravím sám,* toľkú pomoc by už nezniesol. Mal jej veľa čo dlžiť a hoci pri ich prvom stretnutí preklínal dievča, čo ho strhlo do jazierka, teraz mu na to dievča enormnou rýchlosťou rástla akási slabosť.*

*Pocítila som na ramene jeho teplá dotyk, bol mi príliš príjemný na typický dotyk muža, ktorý som doteraz prežila. Za oknom sa iskrili hviezdy, padala noc. Mesiac žiarili krásnymi lúčmi. Naposledy som si utrela oči aby som bola schopná pozrieť sa mu do očí. Veľký jasný kotúč sa mu iskril v očiach, fascinovalo ma to a naháňalo strach zároveň.* Nie ste mi cudzí.* Nechápala som ako, ale tie slová mi len tak vyplávali z úst.* Prepáčte mi.* Zapýrila som sa a sklopila zrak.* Ak si dom chcete opravovať sám, tak...ale...to budete deň čo deň prekonávať neúnosnú vzdialenosť, a potom čo sa tu odohralo, nebolo by bezpečnejšie ostať v paláci?* Panika v mojom hlase naberala na obrátkach, snažila som sa ju krotiť, ale bolo to ťažšie ako by sa dalo očakávať.*A ak som dobre pochopila, neviete čo je to za medailón avšak. Prosím, vyrozprávate mi celý príbeh? Ale ak vám by to bolo nepríjemné alebo by ste mi natoľko nedôverovali, tak to pochopím.* Takmer som svoj hlas nepočula už ani ja sama, z toľkej neistoty a strachu sa rozplýval ako vzduch, ktorý sme vydychovali.*

*Napätie, ktoré medzi nimi zavládlo, je mu zvláštne príjemné. Ono by však nemalo byť. Odstúpi do úzadia, v očiach mu mierne iskrí sklamanie, no snaží sa ho potlačiť. Deliine otázky ohľadom medailónu ho opäť zavedú do úzkych. Dôveruje jej, chcel by jej všetko vyrozprávať a nepríjemné by to nebolo, ale nemôže jej to povedať, lebo by ju tým priamo ohrozil. Zatne trpiteľsky zuby a prehovorí.* Prepáčte, možno neskôr, možno keď sa lepšie spoznáme,* táto strojená, neúprimná a skrz-naskrz hlúpa odpoveď ho privádza do šialenstva.* A čo sa týka vzdialenosti. Nerobte si starosti. A nesnažte sa ma presviedčať. Je to jediný kompromis na ktorý som ochotný pristúpiť a vy by ste tak mali urobiť tiež, ak ma chcete mať v paláci,* chladná maska, s ktorou jeho vnútro zvádza hlboký boj, mu svojou ľadovou príchuťou mrazí akýkoľvek záchvev miloty či nežnosti vo výraze.*

*Odpovede ďaleko sa vzďalujúce nežnosti a milosti po ktorej som, tak nehorázne túžila ma zaboleli pri srdci. Smútok sa mi zračil i na tvári, bola som o tom presvedčená. Sklopila som zrak, tvár a od kráčala som von do tmavého večera. V tme sa ligotali postroje koní pri ktorých stáli dvaja lokaji.* Madam.* Uklonili sa, keď ma uvideli vychádzať z domu. Iba som prikývla a zamierila k postávajúcej Itome obďaleč. Pozrela som jej do očí farby nočnej oblohy, tak veľmi sa podobali na Sorove, že som musela od nej odtrhnúť zrak.* Mám pre teba novinku.* So sileným úsmevom som jej prezradila, že najbližších pár dní strávi v Paláci.*

*Môj brat to videl. Zažil to čo som ja prežila pred týždňom. Srdce mi zovrelo. To je nemožné. Nemohol. Srdce mi splašene bilo. Neurčito som hľadela do diaľav. Koľko času už odplynulo od kedy tí dvaja zmizli v dome? Usmiala som sa nad tou predstavou. Boli ideálnymi partnermi. Zavrtela som hlavou. Nemožné. Teraz sú dôležitejšie veci. Pozrela som na zničený dom. Srdce mi pokleslo o pár stupňov dolu. Slzy sa mi tlačili do kútikov, no zmazala som ich akonáhle som vo dverách zbadala Deliu. Uklonila som sa jej. Pomaly kráčala ku mne, vyzerala skormútene. Čo zas vyviedol? Namosúrene som sa pýtala samej seba ako by som si mohla dať odpoveď. Podišla ku mne a oznámila mi úžasnú správu.* My budeme bývať u Vás v Paláci?* Znova som sa jej hlboko uklonila.*Ďakujem Vám za seba a najmä za brata*

*Očakával smútok v jej tvári, čiastočne ho dokonca chcel dosiahnuť, keďže tým aspoň zastavil príval otázok týkajúcich sa medailónu, no aj tak nehorázne ľutoval, že ju musel odbiť takýmto spôsobom. Na moment sa opäť posadil na posteľ a zahľadel na jednu zo stien, s myšlienkami v nadpozemských dimenziách. V tomto krátkom okamihu samoty sa všetky fakty uplynulých chvíľ zlievali do jednej krutej pravdy. Do jedného hrôzostrašného slova. Nebezpečenstvo. Keď precitol, venoval ešte pohľad zdevastovanej izbietke a nasledoval Deliu na čerstvý vzduch. Bolo jasné, že bola oznámiť sestre ich dočasné sťahovanie, hoci ich rozhovor nepočul. Neprekvapilo ho, keď Itome z tváre vyčítal radosť a vďaku. Nebyť medailónu, sám by tie emócie zdieľal.* Slečna Lee, neprekážalo by Vám, keby ste sestru vzali so sebou už teraz? Prepáčte, je to odo mňa trúfalé a človek v mojom postavení by si nemal určovať podmienky,* tu sa zastavil a hlasno preglgol, pretože len nedávno jej dával ultimátum. No čo, aj tak si nikdy nemal rád tento systém, aspoň už stihla zistiť, že v súkromí si z jeho pravidiel berieš k srdcu akurát figu borovú, zaštebotalo vnútorné ja. Sklopil zrak a uklonil sa Piatej pred sebou, na nič lepšie sa nezmohol, ospravedlňovať sa nemienil a za svojou prosbou si stál.*

Samozrejme, že ju vezmem. To nebude problém, ale smiem vedieť čo zamýšľate vy?* Skúsila som svoj hlas premeniť na arogantnú masku. Pozrela som na koniarov.*Prosím Vás, jeden tu ostane s mladým pánom a druhý nás s Itome odvezie do Paláca.* Prekypoval vo mne hnev. Jeho nálada, jeho správanie sa nepredvídateľne menilo, z minúty na minútu, bolo to príšerné. Sám o to žiadal.* Itome?* Usmiala som sa na ňu, ona nemohla za to aký je jej brat nepredvídateľný, k nej som nemohla byť chladná. Hoci bola nizučká, ale vzala som ju za ruku a začala som kráčať ku koču. Jeden z lokajov nám otvoril dvierka.*

*Ako ho len zabolela tá arogancia, ktorá vzišla z jej nedávnej srdečnosti. V kútiku duše dúfal, že tak ako pri ňom, aj ona len hrá akúsi rolu, no zároveň vedel, že po svojom slovnom "útoku" mal zabudnúť na prívetivosť a milosť, o tú sa predtým snažila až-až. Na poďakovanie sa jej poklonil a povzbudzujúco sa usmial na Itome, hoci ten úsmev nepôsobil ani úprimne, ani presvedčivo.* Ďakujem, slečna Lee. Ja... Musím ešte vybaviť zopár vecí a hlavne skontrolovať škody,* vysvetlil jej stručne a ani sa nepokúšal prieť ohľadom kočiša, ktorého mu Delia pridelila. Opäť raz prejavil svoj postoj voči vyššej moci, keď venoval posledný pohľad Itome, ľahostajne sa otočil a vkráčal do domu.*

*Kone pomaly prechádzali do stále poklusu. Rytmický dupot konských o zem ma privádzal k spánku. Interiér vozu bol noblesný, tak ako sa dalo očakávať, dobre chránený pred dažďom a i napriek tomu priestranný. Pozrela som cez malé okienko. Les sa za nami strácal, môj domov tiež. Vystrela som sa a prsty som si preplietla. Snažila som sa dodržať ako takú etiketu. Bola som predsa v spoločnosti vládcu, čomu sa dalo veľmi ťažko uveriť, ale ani poštípanie by nezabralo aby som sa z tohto snu prebudila. Pred zrakom som zahliadla záblesk jasno zelených a vzápätí žiarivo modrých očí. Zreničky sa mi rozšírili, strach vo mne tlel v každej jednej bunke. Sora tam nemal ostávať sám, nie nemal. Zavrtela som len tak pre seba hlavou.*

Koľko je prosím hodín?* spýta sa s jemnou zvedavosťou v hlase kočiša, ktorý sedí vedľa neho na bričke. Zrejme sa opäť zachoval neslušne a veci si prispôsobil podľa seba, keďže kočiša po dlhom prehováraní presvedčil, aby ho k riadeniu bričky pustil. Takže teraz uháňa s dvojzáprahom svojich koní smerom k Breanninmu palácu a Itome... a Delii. Po odpovedi kočiša sa prekvapene oprie o sedadlo a uvedomí si, že napriek neskorej nočnej hodine nepociťuje žiadnu únavu. V čulých očiach sa mu onedlho začnú odrážať svetlá z okien zámku a kone, akoby vycítili blízku zastávku, značne spomalia. O necelých desať minút už kopytami hlučne klopkajú po dláždenom nádvorí paláca.*

*Bola pokročilá nočná hodina, no ja som nedokázala ani oka zažmúriť. V dlhom, krémovom župane som sa vydala na obchôdzku po tichom paláci. Bolo chladno, zimomriavky sa mi tvorili na rukách, chrbte i nohách. Itome bola ubytovaná hneď vedľa mojej izby. Nečujne som otvorila masívne dvere a nazrela dnu. Išla spať najmenej pred troma hodinami, takže musela byť v hlbokom spánku, kto vie? Teraz sa jej možno sníva ten najkrajší sen zo všetkých, usmiala som sa a dvercia znova privrela. Na chodbách boli zažaté sviece v stojanoch pripevnených na stenách. Kráčala som čo najtichšie, nechcela som prebudiť ani spiacu myšku v útrobách sídla. Nohy ma nakoniec zaviedli do ranného salónika. Nočná obloha bola lákavá. Mesiac žiaril, jeho lúče sa odrážali od drahých keramických nádob. Otvorila som obrovské, pre sklené dvere do záhrad. V pozadí celej, krásnej nočnej scenérii sa rysovali stajne v ktorých blikotalo slabé svetlo.Niekto asi tiež nevie spať. Oprela som sa o zábradlie terasy. Spomenula som si na chvíle, ktoré sa udiali pred pár hodinami. Sora. Medailón. Izba. Hraná arogancia. Sklonila som hlavu a prsty si zaborila do už aj tak dostatočne rozcuchaných vlasov. Nemožné. Pri spomienke naňho mi srdce trilkovalo ako nedočkavý kolibrík, žalúdok som mala ako na vlnách. Nemožné. Musím sa od neho odpútať. Musím naňho zabudnúť. To mi kázala jedna zo strán, no druhá, tá, ktorá ma mučila zo všetkých najviac, tá ktorá mi robila naprieky sa mi vysmievala. Veď sama si si ho pozvala pod strechu, tak ako naňho chceš zabudnúť? * Bože, ja som ale hlúpa!* Povedala som nahlas a utápala som sa vo svojich vlastných mukách.*

*Doviedol kone až do stajní a tam konečne potiahol remeňmi, aby ich zastavil. Unavené a lenivé kone jeho príkaz poslúchli už pri najslabšom potiahnutí, takže ihneď mohol zoskočiť z bričky a postaviť sa k nim. Vďačne pozrel na kočiša, ktorý ho sprevádzal.* Ak by som to tu poznal, postaral by som sa o ne sám, ale takto... Mohli by ste?* opýtal sa ho, zdvorilo sa uklonil a odkráčal von zo stajní, ktorých pach mu bol zvláštne príjemný. Obdivne uprel zrak na veže a vežičky paláca. Nemohol uveriť, že práve tu má byť niekoľko nasledujúcich dní ubytovaní. Uvedomil si, že to tu absolútne nepozná a zrejme sa čoskoro stratí v tých chodbách, ktoré palác ponúkal, chcel sa preto vrátiť pre pokyny od kočiša, no toho už v stajniach nenašiel. Zamyslene a opatrne sa začal prechádzať naprieč nádvorím, hľadajúc spôsob, akým by sa dostal do hradu a pritom ho celý nezburcoval z hlbokého spánku.*

*Môj vnútorný boj vrcholil až do takých otáčok, že som si začala pripadať ako schizofrenik. Slabý vánok mi rozvial vlasy. Robil to v pravidelných intervaloch až som nestíhala si ich odhrňovať z očí. Povzdychla som si a pri ďalšom závane som ich už nechala ledabolo rozplynuté. Chlad sa mi dostával pod kožu. Rukami som si objala ramená, snaha udržať v sebe aspoň náznak tepla. Pohliadla som na jasné bodky na indigovej oblohe. Boli krásne, až nereálne. Čoskoro mal byť jeden z mála dní, keď sa na Quabdurskom nebi objaví roj hviezd. Pousmiala som sa nad tou myšlienkou. Srdce mi zalialo teplo, čoskoro ten deň nastane. Avšak, moje predstavy siahali až za nereálne možnosti. V každej jednej idei sa zračil Sora. Tvár sa mi stiahla do nemožnej grimasy. Vietor znova rozvial hnedé kadere, no keď som ich odhrnula, zahliadla som pohyb. Pohyb v záhrade. Zmeravela som na mieste.Žeby votrelec?

*Mohutné dvere po jeho boku sa nezdali tým pravým orechovým a zrejme tomu dopomohla aj dvojica stráží, stojaca po bokoch. Zišiel teda z dláždenej cestičky, ktorá k nim viedla, a rozhodol sa prejsť cez záhradu. Zrejme sa s nimi mohol poradiť, Delia im iste dala vedieť, že nie je žiadnym špiónom či votrelcom. No chladná tráva, ktorá sa mu lepila o členky, pôsobila prirodzenejšie než studené dlaždice. V zornom poli sa mu ocitli malé, dubové dvere s takmer neviditeľnou kľučkou, ku ktorým okamžite zamieril. Avšak v tme si nevšimol záhradné dekorácie, zdobiace trávnik a celou silou zakopol o sochu sadrového anjela. Skotúľal sa hlavou do vlhkej trávi a potláčal bolesť, hnev i túžbu rozosmiať sa nad svojou neschopnosťou. Namiesto toho sa prevalil na chrbát, tvár bez emócií, vlasy rozviate po tráve. Díval sa do neba, no nevnímal hviezdy ani tmavú oblohu. Vnímal iba svoje myšlienky, ktoré sa dnes nakopili po hranicu únosnosti a on ich konečne vypustil.*
//Denč, Fred šiel hrať sims prídem večer, okolo ôsmej, 'kej? //

* Tlmený buchot sa rozlial po dvore. Postava náhle zmizla za kríkom. Stiahla som obočie nad tou nemožnou situáciou. Toto votrelec určite nie je, jedine, tak veľmi neschopný, ale kto by sa sem už vlúpal, nemal by možnosť, je to tu plné stráži. Zavrtela som hlavou.* Tak ideme sa tam pozrieť.* Musela som mechanicky pracovať aby som na sekundu zabudla na svoj súboj. Obchádzala som záhradné sošky. Vietor sa mi ovíjal okolo nôh, pohládzal trávu, tancoval s listami stromov. So zvedavosťou som sa pozrela za ker. Na zemi sa zračila silueta muža. V tej tme bolo na diaľku ťažké povedať či ho poznám. Obišla som krík a ocitla som sa pri postave. Keď som zbadala na zemi sa válajúceho sa Soru a anjela ležiaceho mu pri nohách srdce mi takmer vyskočilo z hrude. Pery sa mi rozjasnili v smiech. Bolo ťažké udržať ho v sebe. No spomenula som si na svoju arogantnú tvár. Strnula som, avšak i napriek tomu som si ľahla vedľa neho. Cítila som jeho teplo, bola to tesná blízkosť, pred ktorou sa dalo ťažko ubrániť, naplno som cítila jeho prítomnosť. Pozorovala som hviezdy a načúvala nášmu spoločnému dychu.*

*Odkedy Delia s Itome zmizli za kopcami a stromami, jednal veľmi rýchlo a impulzívne, na premýšľanie si nevyhradil takmer žiadny čas. Najskôr zanalizoval škody, niekoľko symbolických vecí si strčil do vrecka, medailón uzavrel do hrubého koženého vrecúška, ktoré mu teraz viselo na krku, pustil sa do niekoľkých jednoduchých rekonštrukcií svojho príbytku a nakoniec na hodinku-dve zaspal. Po ceste domov sa snažil udržiavať akú-takú konverzáciu s Deliiným kočišom a sústrediť sa na cestu. Až teraz skutočne premýšľal nad všetkým čo sa stalo. Skutočne. Keď si vedľa neho ľahla ďalšia ľudská bytosť, najskôr si to ani neuvedomil, potom na ňu šokovane hľadel kútikom očí, nakoniec prekvapene otvoril ústa, no rýchlo ich zavrel ako ryba na suchu. Delia mu neprekážala. Mal veľa dôvodov prečo vstať a odpochodovať, tým najzákladnejším bol napríklad fakt, že je to Piata, no ostal ležať s očami upretými do neba.* Aká bola vaša cesta? Nerobila vám Itome problémy? Nerozmysleli ste si to?* spýta sa po dlhom tichu.*

*Dýchala som hlboko a kľudne. V mocných hviezdach som hľadala mnohé obrazce. Neprerušil ma ani hlas, tak hlboký, tak blízky. Nemohla som si pripustiť, že je pre mňa dôležitý. Zaplavil ma hnev, čistá arogancia, tak to malo byť. Neprístupná. Tvrdá.* Dnes sú Hviezdy nezvyčajne jasné.* Vyvrhla som zo seba nezmyselnú poznámku. Keď som si uvedomila aká to bola hlúposť, potichu som zakliala.* Bolo mojim šťastím, že ma sprevádzala na ceste. Bola úžasnou spoločnosťou. Na svoj vek je nadpriemerne inteligentná. Hoci i trocha hanblivá. * Zatvorila som oči. Po chvíli ich znova otvorila.* Určite som si to nerozmyslela, som rada, že tu strávi pár dní.* Hra na chladnú zmiju sa začala vymykať spod mojej kontroly.* Aké sú škody? Pomôžem Vám nejako?*