Zasadacia miestnosť, kaštieľ Ibion

*Zo zmeny Teodorovho výrazu usúdi, že konečne začal uvažovať viac-menej racionálne. Najlepšia chvíľa vypustiť tigre! * Správne, práve preto musíme vymyslieť správnu taktiku, silný plán a musíme sa vyvarovať predchádzajúcich chýb!,* vyzeralo by to skoro tak, že sa v nej našlo zrniečko entuziazmu a nadšenia, keby okamžite nenasadila starú známu chladnú tvár a neodkašľala si. * Je to obrovská hanba, no skontaktoval ma vedúci! Viete prečo som dostala vynadané?! Lebo vy ste leniví, stačí sa pozrieť na čas!* nedbajúc na to, že Teodore by ju mohol jedným úderom zložiť a dokonca aj Bao je od nej staršia, prehovorí na nich hlasom pozostávajúcim z čistého ľadu a pohŕdania.* Prejdem priamo k veci, vážení...,* odmlčí sa a prejde k nenápadným dverám v rohu. *Bola som donútená prijať posily!* dokončí a ústa sa jej premenia na tenkú horizontálnu čiaru. Ak by bola zvyknutá prejavovať svoje skutočné pocity, práve teraz by si trhala vlasy od hnevu. Sklamala vedúceho! Ona! Pomaly siahla na dekoratívnu kľučku a vpustila do miestnosti prúžok svetla, prichádzajúceho z druhej miestnosti. Z toho čo som o nich počula, by im čakanie nemalo vadiť, pokiaľ sú spolu...*

*napriek tomu, že meškali, stáli na chodbe už 10 minút. Žeby na nás zabudli? Zdá sa, že mal vedúci pravdu, sú úplne neschopní.... uškrnula sa sama pre seba a pozorovala ako Ken'ichi je čokoládu* Ako dlho myslíš, že im to ešte potrvá?! Čakáme tu celú večnosť, ten čas som mohla stráviť aj... *nestihla dokončiť vetu pretože sa otvorili dvere. Najskôr iba trochu, no nechcelo sa jej čakať, rozrazila ich; na dlážke ležala blondína v červených šatoch a potichu nadávala..*

*Bolo by mu ľúto, keby si to rozrazenie dverí odniesla Dai- preto vstúpil do miestností stále odhryzujúc z čokolády. Drží ju akosi opatrne. Pohľadom zhodnotí ľudí v miestnosti, vidí ich jasne aj napriek tomu, že mu miestami do očí padajú neupravené vlasy a prichádzajú z miestnosti lepšie osvetlenej. Odstúpi, aby vošlo aj jeho dvojča. Posila.... čo všetko sa od nás očakáva? - snažil sa zahnať nervózne myšlienky. Radšej sa však zdržal slova, aj tak by v tejto chvíli bolo nanič.*

*Ani nestihne ukázať nenápadnú miestnosť v plnej krase, zasiahne ju kus dreva, rovno do brucha. Nedokáže udržať rovnováhu, keďže okrem nárazu jej to sťažujú aj niekoľkocentimetrové opätky. S menším zadunením dopadne na tvrdú dlážku, okamžite prepuknúc v stroj, chrliaci kliatby.* Čo to malo znamenať?,* to je jediné, na čo sa zmôže. Snaží sa kontrolovať svoje množstvo hnevu, zatlačiť ho dakam do kúta, zanechať si imidž človeka, ktorého nič nevyvedie z miery. Akurát si neuvedomuje, že o tento imidž už dávno prišla. Natiahne ruky k dvojčatám, očakávajúc, že jej pomôžu vstať.*

*Teodore počúva Naorine slová jedným uchom dnu, druhým von, keďže aj tak sa bude riadiť len vlastnými názormi a inštinktmi. No slovo posily sa zachytí v spomínanom druhom uchu skôr, než z neho stihne vypadnúť. Nasledovná scéna sa odohrá v riadnej rýchlosti, preto neregistruje príčiny, iba následky a to všetko s mierne pootvorenými ústami. Takže tentoraz má mať stretnutie aj iný význam, než nás len do nekonečna a bez výsledku urážať? Po dlhej dobe je toto asi prvá vec, čo ho skutočne zaujala.* Hm? Posily? Že by sme boli až takí neschopní,?* vstane a priblíži sa k novým členom ich podivnej seansy. Sú si veľmi podobní a srší z nich zvláštny, mierne vyšinutý dojem.* Kto ste?,* spýta sa, pričom adresuje jeden sprisahanecký úsmev dievčaťu. Predsa len, ono zhodilo Naoru na zem!*

*vstupuje do miestnosti a obzerá sa. okrem tej blondíny sú tu ešte dvaja ľudia; tí teda moc spoľahlivo nevyzerajú... sťažuje sa v duchu no zrazu si všimne, ako jej brat podáva ruku tej bordovej hrude na zemi* Nechaj ju Ken'ichi, ešte si ušpiníš ruky! Veď nie je ani schopná udržať rovnováhu! *posmešne utrusuje jej smerom,ale viac sa ňou nezaoberá a obracia sa k zvyšku osadenstva* No? Kto z vás je šéf?

*Kenichimu napadne: Dúfam, že tá na zemi to nieje- bolo by to dosť zaujímavé.... Pozrie na muža, ktorý ho pozdravil, no jediná odpoveď, ktorú mu poskytne je, že mierne nakloní hlavu na stranu a spýtavo pozerá. Nemieni sa predstavovať prvý. Aby si to uvedomili, opätovne odhryzne z čokolády- ostala mu už len polovica.*

*Bao doteraz postávala v pozadí celej scény, prechádzajúc očami z jednej postavy na druhú, z chlapca na dievča, z Teodora na Naoru. Aj z diaľky vidí hnev, ktorý sa rysuje na jej tvári. Neovládateľne k nej pricupká a napriahne ruku, z akéhosi zvyku, možno zo strachu, možno z mierneho porozumenia. Pri bližšom prezretí jej výrazu však na to posledné rezolútne pokrúti hlavou.*

Šéf?,* zasmeje sa typickým ignorantským smiechom, jeho správanie sa stalo jedným veľkým klišé. *
Obávam sa, že táto potvora, Naora, sa za neho sama pasovala,* ukáže znechutene na Naoru, ešte vždy ležiacu v mláke tvorenej z vlastných šiat.* Len medzi nami, nikto ju nepočúva,* prenesie mierne hlbším, tichším hlasom, zároveň však dbá na to, aby ho takzvaná „šéfka“ dobre počula. Celú túto vetu mu však skazí Bao, ktorá jej ponúka ruku. Súdržnosť až to bolí! Fakt, že mu neodpovedali na otázku, ho najskôr mierne nasrdí, no rozhodne sa ju neriešiť, lebo by to na nich zrejme nemalo žiaden účinok.*

*Taktika „jedovatá zmija“ je viditeľne neúspešná, v kombinácii s poznámkami toho hlupáka z nej robí niečo na podobnej vlne, ako je tá jeho. Ruku starej známej Bao sa rozhodne ignorovať a postaví sa zo zeme sama, pričom si mierne natrhne spodok šiat. * Každý okrem mňa to tu berie na ľahkú váhu, tak kto by mal šéfovať?,* presvedčená, že z nej žiari prirodzená autorita, sa už touto otázkou nechce ďalej zaoberať. Usadí sa v kresle, z ktorého pred nedávnom vstala a nasadí taktiku „učiteľka prváčikov“, keďže na ňu pôsobia až priveľmi mlado... * Tak sa nám pekne predstavte! Posily,* posledné slovo výrazne podfarbí iróniou.*

*Tušil som to- neznášam, keď o sebe musím hovoriť - preletí mu hlavou. No je si istý, že by sa predstaviť rozhodne mal. Preto začne:* Ken'ichi Fumiyo-Kusajishi. Jeden z dvojčiat, vek 15 rokov. *Prestúpi z pravej nohy na ľavú a námatkovo pozrie na čokoládu, z ktorej sa mu ale nezdá slušné odhryznúť v tejto chvíli* Som tu kvôli vlastnej motivácii. Asi všetko. *Skoro nebadateľne sa uškrnie a nechá slovo svojej o niečo staršej sestre.*

Nie ste schopní si ani zistiť mená svojich záchrancov? *mrmle, no keďže Kenichi sa už predstavil, pokračuje* Dai Fumiyo-Kusajishi, staršia z dvojčiat. Môj vek viete *ľahostajne si odlomí z čokolády a dá si ju do úst*

*“Nie ste schopní si ani zistiť mená svojich záchrancov?“ Tá veta jej udrie do starostlivo pestovanej pýchy. Pomaly začína odhadovať ktorá z dvojičiek jej bude liezť na nervy väčšmi. No ak by sa začala obhajovať, výsledný efekt by bol ešte horší.* Ď-správne, *zarazí sa, nemá prečo ďakovať, akurát tak za modriny! Týmto ukončí časť stretnutia, kedy bola ochotná venovať dvojičkám plnú pozornosť.*
Ako vidíte, vedúci má očividne výhrady proti vašej práci, keď namiesto vás zamestná pätnásťročných sopliakov!

*Naora popri vstávaní vytvorí menší prievan, rovnako ako aj slabú auru nešikovnosti a neohrabanosti. Bao rýchlo stiahne ruku, predstierajúc, že sa nič nestalo. Snáď ako jediná z nich nie je príliš nasrdená tým, že k nim privolali posily. Nerada to priznáva, ale potrebovali ich, keďže samy sa z miesta nepohli už niekoľko mesiacov.* Sadnite si, ak chcete,* pokývne na stoličky v kúte, ktoré od seba oddeľuje malý stolček. Sú menšie, menej pohodlné a vzdialenejšie než kreslá, čiže mierne symbolické.*

*iba si odfrkne a ide k Naorinmu kreslu* Mám taký nápad *nenápadne sa uškŕňa* keď už si šéf, tak buď dobrá hostiteľka a pusti nás sadnúť si, dobre? *v slove šéf bolo cítiť silný ironický nádych* medzi iným sme MY dvaja a TY si sama...a zdá sa, že ani tvoji kolegovia by sa k tebe neprihlásili, keby nemuseli... *s ironickým úškrnom sa k nim obzerá a ťahá Ken'ichiho bližšie*

*Keby sa mu to nezdalo zbytočné, pomohol by šéfku zosadiť- ale načo? Ide k tým stoličkám pri stolčeku, chytí ich a naťahuje sa s nimi až k stolu, pričom ostatným môže drásať uši nepríjemný škrípavý zvuk. Vyskočí na svoju stoličku do čupenia a prejde pohľadom z Dai na stoličku* Môžeš si sadnúť, ak chceš. *bolo to mienené aj tak, že či už ostane sedieť v kresle, alebo nie, sadnúť si môže ten zvyšný. Čokoládu schoval, namiesto toho má ústa zabrané do cmúľania lízatka- jeden by sa bál o hladinu cukru.*

*Ak by bola táto scéna prevedená do grotesky, na hlave by mala poklop hrnca, spod ktorého by sa rinula para.* Nezdá sa ti, že si priveľa dovoľuješ, dievča? Vedúci zrejme nemal oči na správnom mieste, keď ťa vybral. Hoci, netuším, čo ho na tebe mohlo očariť,* premeria si ju pohľadom od hlavy po päty.* Unavujete ma, deti,* vystrie ruky v širokom natiahnutí, sprevádzanom falošným zívaním, pričom jedna z jej pästí sa až nebezpečne blíži k Dainej tvári a s najväčšou pravdepodobnosťou jej uštedrí ranu. Ken’ichiho správanie jej spôsobí mierne neveriacky tik v oku. Na čo pozeral vedúci v jeho prípade?*

*Pohupuje sa- ale zatiaľ sa mu darí ako-tak držať rovnováhu. Vlasy a hlavne ofina nadobúdajú výzor "Ja si to z očí neodhrniem!" a oči vyzerajú zamyslene. To však preruší pohľad venovaný Dai.* Kľud, zatiaľ si pozíciu upevňovať nemusíme. *myslel tým, že nieje dobré sa hneď dostať do sporu, hlavne, kým ešte nemajú žiadnu zásluhu na tom, že sú prítomný na schôdzi.*

*nachvíľu zamrzne, no nezdá sa že by sa jej jediná opora chystala zmeniť názor, zvesí hlavu a zamieri k stoličkám* Ked myslíš, Ken'ichi *vzdychne si pričom mu odhrnie vlasy z očí a sadne si* Tak teda čím ste sa zaoberali než sme prišli? *falošne sa usmeje na Naoru*

*Z bezpečia svojho miesta sleduje scénu medzi tými dvoma a mierne nadŕža novej krvi. Dai úspešne vzdoruje Naorinej fraške a Ken’ichi je očividne inteligentnejší, alebo aspoň uvážlivejší, než by sa zdalo. Po otázke ohľadom situácie ich povstania však nastane hromové ticho. Zrejme toho vážne veľa neurobili, ale... Premeria si každého z nich štyroch, potom namiesto toho, aby sa pozrel sám na seba, vytočí pery do mierneho úškrnu. * Práve ma niečo napadlo!,* skonštatuje víťazoslávne. * Je nás päť, všakže? A koľko je tých Piatich?! Päť krajov, päť povstalcov, päť vládcov...* zastane, keďže si nie je istý, či stíhajú registrovať prúd jeho myšlienok.* Vidíte tie možnosti?!

*Päť krajov, päť povstalcov, päť vládcov... táto myšlienka jej úplne vyrazila dych, no zdalo sa, že ostatní sú nadšení. chvíľu na nich bezmyšlienkovite pozerala a potom sa obzrela na dvojča, nech zistí jeho reakciu....*

*Kenichi mierne zvraští čelo, no podobne ako zvyšok jeho mimiky a výrazov to nebolo až tak nápadné. Vedel, kam sa tá myšlienka uberá, no nemá pocit, že by sa hodil na vyšší post. Na chvíľku vytiahne z úst lízatko a povie pokojne:* Vládcovia? Hm... *Nebol náš počet rozšírený práve kvôli tomu? - pomyslí si, no radšej si to nechá pre seba.* Bolo by to zvláštne, keby sa o také miesto mohli uchádzať osoby v našom veku... *znovu vloží lízatko do úst a pozrie na Naoru, hneď na to na ostatných. Koľký z nich vlastne majú nad 18?*

*Od počiatku až do prítomnosti stála pri jednom z okien prikrčená postava. Hoci troje oblokov boli uzavreté, dali sa zvonka jednoducho otvoriť a slová „najväčších zloduchov Zabudnutého Kraja“ mohli byť bleskovo vypočuté kýmkoľvek. Postava sa nad ich hlúposťou ľahko uškrnula, jej oči blúdili z jedného na druhého, čakajúc na zvrat v situácii. Inak povedané, čakala na vhodný čas, kedy sa objaviť na scéne. Správne využitie voľného času, Tom. Silueta pochopila svoju príležitosť, pootvorila okno a nahla sa do miestnosti.* Vek už dávno nehraje rolu,* zahlásil chlapec arogantným hlasom, mierne víťazoslávne, keďže očakával prekvapenie od každého z nich.*

*Kenichi sa slabo uškrnul a posunul tak v ústach paličku od lízatka. Za neznámym hlasom sa však neotočí a pokojne sedí-čupí na stoličke. Bude chcieť niečo za mlčanie? Pravdepodobne. Ako to ale bude teraz? Pokiaľ sa pridá, bude nás 6 a nie päť. Niekto tým pádom ostane v tomto kraji.- ukončil svoju úvahu a spod ofiny tmavých vlasov krátko pozrel na svoju sestru, Dai.*

*Dai zozačiatku pozerala na nového návštevníka otrávene - nikdy nemala rada deti, no jej názor sa zmenil v momente, keď jej to došlo... Zdá sa, že sa k nám chce pridať.. Ak by nám bolo 6 mohli by sme.. Nie, to sa nestane... Ale za skúsenie nič nedám. Krátko sa obzrela po miestnosti, pri jednej tvári sa pristavila, ostatné ani poriadne nezachytila a otočila sa späť k Nemu.* Kto si, s..chlapec? A čo tu chceš?