Zasadacia miestnosť, kaštieľ Ibion

*Netrpezlivo bubnuje prstami po hladkom mahagónovom stole. Hoci na pohľad vyzerá zasnene, myšlienky sa jej sústreďujú iba do jednej vety: "Kde toľko trčia?!". Vo chvíli, keď jej starostlivo pestovaný necht na jednom z prstov, utrpí zrážku s drevom, ktorej následkom je nepríjemný, škrípavý zvuk, uprie pohľad na strieborné hodiny nad stolom. Nespokojne zmraští tvár pri zistení, že ich meškanie sa predĺžilo z doby 10 minút, na dobu 20 minút. To im ešte zráta.*

*Ach, tá kniha zrejme nemá konca! Zaklapne najnovší výtlačok "Vzbury proti vládnúcej vrstve" a hodí nenápadný pohľad na náprsné hodinky. Ak je to vôbec vzhľadom na fyzikálne zákony možné, vyskočí mu srdce z hrude a pri svojom návrate zabudne, že jeho prvoradou úlohou je BIŤ. Bleskovo siahne po aktovke v rohu svojej "komnaty", navlečie si na košeľu vestu a vybehne von. Chvíľu mu trvá kým sa zorientuje, zvolí si smer doprava a beží, až kým mu do cesty nevlezú mohutné dubové dvere. Tie dve už majú určite hysterické záchvaty. Znovu! Šmahom ruky ich roztvorí, pričom sa pred ním zjaví panoráma spiacej záhrady. A riadne rozsiahlej záhrady. Na jej druhom konci stojí budova určená na zasadania. A dakde v nej naňho už iste čakajú dve rozzúrené fúrie.*

*Nesúc v rukách kopu kníh a notesov prepletá nohami, navlečenými do zbytočne vysokých opätkov. Ona ma zabije. Naora ma skutočne zabije. Pozerá výlučne do zeme, uvedomujúc si, že v Ibionskej záhrade existuje milión predmetov, o ktoré by mohla v nepozornosti zakopnúť. Keby som meškala iba chvíľu, iste by z toho spravila iba malú vedu, no už je to takmer pol hodina... Dáva pozor na kopu kamienkov a hlinitých výbežkov, no nestihne sa spamätať, keď pred sebou uvidí mužské nohy. A teda si to namieri priamo do postavy pred sebou.*

*To, že sa zamyslel na nedovolene dlhú dobu si uvedomí, až keď doň vpáli dáke neznáme teleso, nie práve najmenšej váhy. Na počudovanie seba samého sa mu však podarí toto teleso zachytiť, skôr než by oboch strhlo k zemi, a na ešte väčšie počudovanie zistí, že tým telesom je jedna zo zmieňovaných fúrií. V momente ju vystrie na rovné nohy, akoby dotýkať sa jej bolo zdraviu nebezpečné a zdvihne zo zeme aktovku, ktorú sa mu podarilo vypustiť.* Ale, ale. Čo tak neskoro? *zatiahne provokačným hlasom, hľadiac na hodinky.*

*V grotesknej situácii jej vypadnú všetky knihy z rúk. Prekvapene sa zahľadí do mužskej tváre, v ktorej spozná Teodora. Na okamih zabudne, akým spôsobom je možné ovládať jednotlivé končatiny, no on jej to pripomenie, keď ju voľky nevoľky postaví na nohy. Mierne otrasená si vypočuje jeho otázku, rozmýšľajúc o odpovedi. Mohutná dávka myšlienok sa jej odzrkadľuje na tvári.* To isté by som sa mohla spýtať aj ja,* vyberie si nakoniec jednu z kandidátiek. Schválne nechá knihy ležať na zemi. Čo ak gentlemanstvo ešte nevymrelo?*

*V duchu vymýšľa spôsoby, akými by mohla potrestať tú neschopnú Bao. Fakt, že Teodorove omeškanie vníma skôr ako chvíľkový problém, než veľkú tragédiu (akú robí z omeškania tej druhej neporiadničky), si veľmi neuvedomuje. Možno je to tým, že sa už naučila, že mužom sa nedá dôverovať, ale prevláda skôr iný dôvod. Vstane z čalúneného kresla a prejde sa k dverám, pri ktorých visia hodinky. Keď už si má raz vyliať zlosť, tak poriadne. Natiahne ich o niekoľko minút napred, aby mohla v záchvate hnevu voľne zveličovať a potmehúdsky sa usmeje.*

*Nie práve nadšene premeria plochu záhrady. Či skôr záhradného parku. Jediným rozdielom, ktorý nezdieľa s inými quabdurskými "záhrado-parkmi", je fakt, že je obkolesený stromami. Nie hocijakými. Vysokými a hustými. Ostatne, tak je to tu všade. Nik nechce byť odhalený. Náhle precitne a strasie sa. Vraví sa, že vždy keď človeka vytrasie zima, preskočí ho smrť. Fajn, Teodor, dnes už nezomrieš. Zaškerí sa, s pohľadom upretým pre zmenu na knihách.* Bolí ma, že to musím povedať, ale výnimočne nemám čo skrývať* , to však ešte neznamená, že sa tebou nechám vyspovedať, dodá v duchu. Nakoľko knihy už hádam do zeme i vyrývajú vlastné nory, necohotne ich pozdvíha, naukladá na seba a podá (lepšie by sadol výraz "hodí") Bao.*

*Prevezme si od neho kôpku kníh, neochotne sa vystrie a zahľadí na cieľ cesty.* Najvyšší čas, nechceme predsa, aby sa ešte viac rozohnila,* pripomenie mu dôležito a vráti sa k pôvodnej činnosti- prepletanie sa pomedzi záhradné prekážky s neúmerným kopcom na rukách.* Vieš, ty sa nemáš čoho báť,* precedí pomedzi zuby, čo vystaví jej namáhané telo ešte väčšej námahe.*

* Nasleduje ju, pričom sa potmehúdsky usmieva pri pohľade na jej snahu.* Zato ty áno,* znalecky prikývne, dávajúc tak najavo svoju bezcitnosť. Nemá vo zvyku prejavovať svoje kladné stránky, rozhodne ich má v pláne skryť pred Naorou a Bao. * Prinajlepšom ťa vyfacká,* zhodnotí jej možnosti, pričom v kútiku hlavy rozmýšľa nad vlastným "trestom". Pre mňa je trestom už len tá JEDNA HNUSNÁ VEC, nad ktorou som sa zaprisahal nerozmýšľať, kým nebude čas. A to je pravda.*

*Ani si nevšimla a už kráčajú takmer o dvadsať metrov ďalej.*Ďakujem za úprimnosť, *odfrkne si. * Viem, že ma nemá v láske. Ostatne, to ani ty. Avšak som jedna z vás, napriek svojej vôli, a to najmenej čo pre mňa môžete urobiť, je akceptovať to,* občas rozpráva omnoho múdrejšie, než by sa o nej na prvý pohľad mohlo povedať. Nikdy nechcela túto "prácu", povinnosť. Byť vyvolenou, či skôr prinútenou a zaobstarávať všetky tie veci, týkajúce sa pomsty. Akokoľvek si to vysoko postavení nechceli priznať, v tejto časti Quabduru plynul život rovnako ako v ostatných. Načo tie reči o POMSTE? O akú pomstu vlastne ide? Tá prekrútená verzia ktorá sa každoročne ešte viacej prekrúca je len smiešna zlátanina. Tak načo toto všetko? Odrazu zastane pred masívnymi dverami s železnými ornamentmi.*

*Siahne po kľučke a vpustí sa dnu, pričom nedbá na to, že cez dvere by zrejme najradšej prešla aj Bao. Z jej výrazu presne cíti, na čo myslí. Rovnako ako aj on, myslí na POSLANIE. Je to s nimi zvláštne. Traja mladí ľudia, úplne odlišní, násilne spojení do akéhosi spolku. On by sa bol najradšej vzbúril vlastnej rodine, no jeho otec má vysoké postavenie a prinútil ho zapojiť sa do tohto projektu, ktorý na Quabdure vzniká už celé generácie. Bao, z váženej rodiny, ktorá k tomu bola dotlačená svojou sestrou, ako výkupné za to, že nikdy neprezradí istý tieň v jej minulosti. A Naora, nadšenkyňa pre všetko hnusné a zlé, ktorá bola k tomu predurčená už v kolíske. Celý ľud k nim vzhliada, dúfa, že vystúpi z tieňov, vystúpi z lesa, vystúpi späť k ostatným piatim kontinentom. Sú traja a ich poslaním je...*

* ... pomstiť sa za to, že boli v minulosti vytlačený z Quabduru. Tak kde dopekla trčia?! Podíde späť k stolu a prezrie si kôpku kníh na stole. Jedna z nich nesie názov "História Quabduru, až do najboľavejších detailov". Nalistuje kapitolu s názvom HISTORICKÝ PREVRAT, Z ŠIESTICH SÚ PIATI. Celú knihu má naštudovanú takmer naspamäť, pretože pre splnenie svojej úlohy musí dbať na každú maličkosť. Nevie sa dočkať kedy prídu, pretože má slabosť pre melodramatické výstupy a v hlave si práve jeden zosnovala.*

* Pretože čakala, že nebude dbať na jej krehkú telesnú stránku, zachytí nohami dvere, len tak tak vyváži rovnováhu a vstúpi. Opätky jej hlasno klopkajú o mramorovú dlážku. Miluje tento prepych, zabezpečený špeciálnymi obchodníkmi, ktorý vedia preniknúť do ostatných krajov a vrátiť sa s luxusným tovarom, bez toho, aby povedali čo len slovko o ich pôvode. S hrôzou v tvári, ktorá vystriedala slastný úsmev, vkročí do oblúku, oddeľujúceho chodbu od zasadačky. Pohľadom vyhľadá Naoru a až nadskočí, uvedomujúc si, v akom hnevlivom vytržení musí byť.*

*Ako tak kráča, neubráni sa pohľadu na jej pozadie. Veď je chlap, no! Usmeje sa popod nos, veľmi dobre vediac, čo ho čaká v ďalšej miestnosti. Zočí "nadšenie" v Baoiných očiach a skôr než sa pred ním vynorí Naora, skôr než stihne utrúsiť dáku nepeknú poznámku a skôr než sa stihne ktokoľvek iný spamätať, prehovorí. * Ale, ale, ty si sa akosi poponáhľala, no nie?* prejde k stolu, kde stojí Naora, ktorá sa očividne ešte nespamätala. Bleskovo si zloží aktovku na jednu zo stoličiek a hodí na ňu ľadový pohľad. Nedovolí jej, aby sa nad ním vyvyšovala.

*Hoci v nej vrie čosi medzi hnevom, zákernosťou a radosťou, musí uznať, že Teodorov príchod bol sotva za jedno mrknutie okom.* Ale, ale, to ste nás ale pobavili, pán Vtipný,* zatrúsi neochotne. Načo sa musí zapodievať takouto zberbou? Nechuť. To je to najpriliehavejšie slovo nielen k osobám, ale i situácii. * Bao, poď som moja milá, prosím,* zatiahne provokačne a poklopká po stole.*

*Síce si už dávno predsavzala, že strach z Naory musí dostať z hlavy von, pri spomienke na niekdajšie skúsenosti sa vždy vráti okienkom dnu. S kajúcnim pohľadom zloží knihy na stôl a myšacími krokmi postupuje smerom k Naore. Klopkanie topánok je razom nepríjemnejšie. * Áno?* vynechá oslovenie, snažiac sa tým evokovať akúsi vnútornú vzburu.*

* Pritiahne si knihu "Historický prevrat, z šiestich sú piati" bližšie k dlaniam a zahľadí sa na ňu falošným zamilovaným pohľadom.* Mohla by si mi prosím prečítať úvod?* čosi strašne nechutné srší z každého jej slova. Protivnosť? Faloš? Krutosť? Bezohľadnosť? A či všetko dokopy? Posunie knihu k Bao a nalistuje úvod. Očami jej jasne signalizuje, že ak neposlúchne, nebude to veru pekný pohľad a ani uši neodídu bez traumy.*

*Ten kto sa v podobnej situácii neocitol, nevie čo je neochota. Pomalý pohyb, ktorým načiahla ruku za knihou, bol hádam ešte pomalší než korytnačí krok. Ruka sa jej niekoľko krát kŕčovito zatriasla, stiahla, no napokon uchopila knihu. Držiac ju v dlaniach ako skazený banán sa posunula čo najďalej od Naory a začala s čítaním prvého odstavcu.* Quabdur zachvátila panika, ľudia nemo otvárali ústa a nasucho prehĺtali, z hradu za dymilo. Ejtmúnsky Aislin zažíval krušné chvíle. Ko-kone pobehovali ani splašené, nikomu sa neráčilo ich zastaviť. Takmer všetky oči sa upierali na siluetu vychádzajúcu z trosiek hradnej brány. Bol to starý muž s dlhočiznou, ohorenou bradou. Jeho prvé slová smerujúce k nepokojnému davu zneli: "Ejtmúnsky vládca je mŕtvy, zav-zavraždený! Zatkli Stuarta!". Keď sa situácia upokojila, ľudia zistili celú pravdu. Ejtmúnsky vládca bol nájdený s nožom v hrudi, tesne pri ňom stál vládca Ursia. Zvyšní vládcovia urobili prenáhlené závery a zvrhli ho. V čase, kedy sa rozhodovalo o tom, komu pripadne Ursium, obkolesil sa tento šiesty kraj neviditeľnou bariérou. Za noc sa z rybníka stalo jazero. To je príbeh o tom, ako sme sa mi, vyhnanci, Ursíjčania, dostali pod stromovú prikrývku. Takto ho pozná každý z nás. Ako to však skutočne bolo?* s niekoľkými zakoktaniami, prehĺtaniami a zastaveniami napokon dočíta prológ. Už dávno ho síce pozná naspamäť, no... A ako to pokračovalo? Ursíjčania sa rozhodli pomstiť. Ovládnuť Quabdur. Získať späť česť, hrdosť, moc... A oni traja, Naora, Teo a Bao, sú tu od toho, aby vymysleli plán.*

*Počúvajúc prikyvuje, akoby skladala predkom poklonu.* Presne tak, Bao. Som si istá, že náš príbeh už dobre poznáš,* zhodnotí krúžiac okolo stola, s rukami zloženými na prsiach. Bordové šaty ťahá po zemi a sústredí sa, aby na ne nestúpla. Atmosféra, ktorú sa jej podarilo vytvoriť, je ako bublinka, nedomyslený pohyb- a je prasknutá. * Ak teda tento príbeh tak dobre poznáš, že sa pri jeho čítaní nudíš, prečo si neprišla na naše stretnutie včas?!,* z pokojného hlasu sa razom stane typický, xantipovský, aký sú nutní počúvať žiaci v školách.* Povedz mi, Teodor, koľkože je to hodín?

*Má chuť plesknúť si jednu po čele. Čo to tá Bao robí? Nie žeby ju mal dáko moc v láske, ale vyhovieť Naoriným požiadavkám? Správať sa ako zvieratko na špagátiku? Keď sú raz predurčení na toto poslanie, prečo nemôžu spolupracovať, prečo sa tamtá musí vyvyšovať a prečo by ju oni mali slepo poslúchať? S čo najľahostajneším výrazom si prezerá rámy okien. Vediac, že Naora odkazuje na nástenné hodinky dakde za jeho chrbtom, vytiahne tie náprsné. * Pol siedmej. Len,* skonštatuje posmešne.*

*Kyslo prenesie pohľad na Teodora.* Mal by si si prestaviť hodinky. A navyše, nemysli si, že teba sa to netýka! Ak sa to bude opakovať ešte raz, prečítaš nám celú knihu! Ja vám vtlčiem do hlavy, čo sa patrí!* vyhlási odhodlane. Napokon zakončí svoju púť okolo stola jedným vrhnutím do kresla, v ktorom predtým sedela. Je na čase začať.*

Jasné, pani učiteľka,* uškrnie sa a zvalí sa do kresla na protiľahlej strane miestnosti. Čím ďalej, tým lepšie.* Teda, Naora, nemáš náhodou teplotu? Čakal som totiž niečo viac, než len takéto silácke reči... * naďalej len hlúpo provokuje. No namiesto na Naory sa pozerá na Bao, ktorá sa ešte viditeľne spamätáva zo šoku po čítaní.*

* V tichu znesie vlnu Naorinho kriku i poznámok a v rovnakom tichu zostane na okamih zastavená v časopriestore a v ešte väčšom tichu sa aj ona dopraví do jedného z kresiel. Zhodou okolností tieto tri kreslá tvoria trojuholník. Nechápavo počúva Teove poznámky, ak by nebola taká stuhnutá, zakrútila by hlavou. Načo to robí? čo z toho má? Trúsi "vtipné" poznámky no nik sa na nich nesmeje. Jednoducho si koleduje. Ale väčšinu času by chcela byť ako on...*

*Tvári sa, že všetky komentáre prepočula. Hoci to možno z jej správania nevyplýva, aj ona by už mala najradšej tento "míting" za sebou. Byť v pokoji a sama, to je všetko o čom sníva.* Takže, začala by som, ak dovolíte,* odkašle si, nechápajúc, načo toto CELÉ robí, keď oni za to nestoja jej a ona za to nestojí im?* Na minulej schôdzke s lektormi Spolku padlo niekoľko zaujímavých myšlienok. Našim cieľom je podriadiť si Quabdur a oplatiť zradu. Množstvo predchádzajúcich pokusov nebolo úspešných. Útoky, atentáty, či dokonca vzbura ľudu- všetko neúspešné. Premárnený čas. Najzaujímavejšia myšlienka patrila lektorovi Todeusovi. Nie je cestou zbrklosť, ale definitívnosť. Vyjadrite sa, prosím. * dokončí rekapituláciu nedávneho stretnutia, ktoré ju nadchlo. Toľko spriaznených duší na jednom mieste, to už zrejme nezažije...*

*Nech to už znie akokoľvek nezmyselne, keď ide do tuhého, dokáže aj rozmýšľať. Ak by to nedokázal, nesedel by tu. Takže čas odložiť žartíky bokom a vysúkať rukávy svojmu mozgu i nervom.* Vieš Naora, to je celkom pravdivá myšlienka. Ak by si nespomenula Todeusa, divil by som sa, že niečo také z tvojich úst počujem. No je ohraná. Je pravda, že pomalšie ďalej zájdeš, no aj touto cestou sa uberali pokusy našich predkov, rovnako neúspešné ako tie zbrklé. Ak by to odomňa záviselo, prosím, postupujme aj slimačím tempom, no obávam sa, že to bude len ďalší premárnený čas...* zhrnie svoj názor do niekoľkých dlhých viet a začne sa hrať s prstami, prekladať ich pomedzi seba, po chvíli si mädliť dlane. Akurát, že by sa to dobre premyslelo, vtedy by bola šanca na úspech. Každý si tu váži predkov, no boli to hlupáci... *