Dedina Aquera

/Ale Sasuke je mega autor... prečo by som ho inak nútila do EID?/

*Ten hlas sa ozýva znova... prečo mi nedajú pokoj, keď je mi zle? otvorí oči, keďže chce nájsť pôvodcu všetkého toho hluku a..* Ken...ichi? Maličký.. Čo tu... robíš? Trochu si... pospím.. dobre? Je mi fakt čudne.. /áno, ešte stále zapiera xP/ Tak potom.. *slabo ho chytí za ruku - krvný tlak nie je hračka :D* Bráško... mám.. ťa veľmi.. veľmi rada ^^ Ale teraz... ma nechaj spať...

*Kenichi pozerá zaskočene a potom rýchlo začne hovoriť.* Nie Dai! Nesmieš... teraz skús ostať hore, áno? Potom si pospíš... a keď sa zobudíš, dostaneš lízatko, hej? *myslí to veľké, farebné... Pokúša sa odtiahnúť ju do rušnejšej uličky, ale nikdy vzpieračom nebol. Navyše kamene dlažby sú klzké, skoro si vyvrtol členok.*

* Posledné čo má pred očami, než sa mu hlava zatočí, pichne ho v hrudi a zaplaví ho čierňava, je tá dlhá cesta za drogério-drapériou, po ktorej len teraz vykročil. A potom dlho nič... Nič... Nič... Keď sa mu opäť podarilo nadobudnúť vedomie a otvoriť viečka, našťastie si nič z tej potupnej scény nepamätal, rovnako ako aj jej posledné stopy už boli zahľadené. Teraz totiž Ken'ichi kriesi svoje dvojča. Chvíľu mu trvá, kým sa spamätá, ale očividne práve prekonal jeden zo svojich záchvatov. Až pri rozhodovaní, či má pricupitať k dvojčatám, prípadne pomôcť, alebo v prvom rade zistiť, čo sa deje, si uvedomí, že sa zobudil do druhého štádia- teda, že je z neho zasa raz egocentrický, mrzutý chrapúň, z ktorého má každý naokolo úžasnú radosť.*

/ Takže xD z nudy som napísala vyjadrenie k "potupnej scéne" xD: Je mi jasné, že prezentujem nevhodné správanie sa, no aj ja som len úbohá násťročná, čo túži po zvrhlostiach (oh môj jashin). Je mi ľúto, ak obsah môjho písania niekedy poškodil vás, váš charakter, osobnosť, priateľov, rodinu a tak ďalej, blaa blaa blaa.... Nenesiem žiadnu zodpovednosť za ujmu.... zdraviu zdar, Jashinu česť.... nech čítate to len na vlastnú päsť xP/

*Kenichi pozrie na Dai... nahmatá pulz- teda, pokiaľ by bolo možné nejaký nahmatať. Akoby vďaka šiestemu zmyslu sa otočil a zbadal Toma. Výčitky nemá, pretože to bolo čisto pre srandu, gay nieje (ale bi xD), tak čo! Navyše, ako by ho to mohlo trápiť, keď mu sestra umrela pred očami?? Navyše... natoľko zbytočne. Teraz je však v šoku: oči obvykle pokojne privreté sú teraz zhrozením otvorené doširoka a ústa mierne pootvorené. Skoro zabúda dýchať. Cíti, akoby mal niečo v hrdle. Nie.... to proste... nemôže to byť už koniec!*

*V celom tele cíti zvláštnu, ale dobre známu slabosť, preto sa ku Kenovi priplazí po kolenačky. To,č o doteraz vyzeralo ako nevinná súrodenecká scéna, nadobudne odrazu celkom iný rozmer. Čo všetka tá krv, čo ich výrazy, prečo Dai leží na zemi tak... bezbranne?* Bože, už sa mi o vás aj sníva, ľudia...* zahlási s pohľadom upretým do zeme. Nechce totiž uveriť, že takéto... podivné usporiadanie okolností by bolo možné v realite.* A tá krv... Táto akcia neprospieva môjmu duševnému zdraviu...* ale zasa... Všetko cíti príliš precízne na to, aby to bola ilúzia, kamene pod kolenami, mierny vietor a dakde v diaľke aj paniku... Čo sa preboha deje?*

/inak, tá scéna bola dosť mimo toho, čo by som ja kedy zahrala, ale... nie že to budete brať tak, že sa hnevám, alebo čo :D/

*Ichi pozrie inam- oči má lesklé, slzy predsa musí zadržať... vždy ho učili, že prejavovať emócie nikdy nikomu nepomohlo. Povie- starostlivo stráži hlas, aby nebolo počuť, ako veľmi sa mu chveje... spolu aj s telom. Akoby sa chvelo všetko; myšlienky kmitajú v nesledovateľných smeroch, hlava sa mu krúti z toho, ako zabudol dýchať.* Dai je.... mŕtva. Teraz, *nadýchne sa a zhlboka párkrát vydýchne* musíme vymyslieť, čo s ňou. *Rýchlo si vysuší oči rukávom a pozrie na Toma. Vyzerá, akoby mal veľa práce s riešením samého seba, no predsa by chcel pomoc. Cíti sa, akoby mu ostala iba polovica myslenia, polovica krvy.*

/nemyslela som si, že sa hneváš xD ale dobré vedieť to na 100%/

*Mŕtva? Pri tom slove mu oči mu takmer, doslova, vyskočia z jamiek. Premeria si ju od hlavy po päty, je bledá, a... Rezolútne pokrúti hlavou. Nemožné.* Hráte na mňa divadielko, že? Ale akurát nemám náladu,* zahlási až s prekvapivým chladom v hlase, akoby mu namiesto zubov narástli cencúle. Predsalen sa však natiahne k Dainej ruke, aby otestoval jej pulz. Namiesto toho, aby sa ubezpečil, že jej bije srdce, mu naopak to jeho vynechá jeden úder. Zhrozene vrhne pohľad na Ken'ichiho. Nemožné... nemožné...*

*Kenichi na Toma nepozerá, pohľadom hypnotizuje prázdny priestor vedľa Daino tela. Krvou je pokrytá nielen jej tvár a oblečenie. Rovnako aj jeho ruky, ktorými ju držal. Fľak alebo dva by sa dali nájsť aj na jeho tričku, ako sa snažil jej pomôcť. Cíti sa ako by bol on ten, čo odišiel a Dai ostala. Jeho držanie tela je rovnako nehybné, no na rozdiel od svôjho dvojčaťa mu po lícach stekajú slzy. Žiadny zvuk, hlasné dýchanie- len slzy a prázdny pohľad. Každý by v tejto situácii pochopil, že bolesť prejavuje viac takto ako obyčajným hysterickým vzlykaním. Pre túto chvíľu potrebuje, aby sa niečo stalo. Aby ho niekto uistil, že je ešte stálu tu, akokoľvek sa cíti byť mŕtvym.*

*Kašlúc na to, že k mŕtvym by sa malo správať dôstojne, schmatne Dai za plecia a celou silou ňou zatrasie. Tento postup opakuje asi desať sekúnd, potom s šokom v tvári naopak schmatne za plecia Ken'ichiho, aby ho mohol použiť ako opierku. Len tak tak sa mu podarí vstať na nohy, pričom nechty zarýva hlbšie a hlbšie do plačúceho chlapca. Nič nedáva zmysel... Nie... Nemožné... Náhle stisk uvoľní a poodíde o niekoľko krov späť, s pohľadom upretým na bezvládne telo. Poznal ju len krátko ale... Obe dvojčatá sa mu dostali pod kožu hlbšie, než ktokoľvek iný a navyše... aj keby to bola celkom neznáma osoba, zrejme by ním takýmto pohľad otriasol. Sám seba nechápe, má chuť len na jedno, utekať a veriť, že sa mu sníva. Ak sa takto cíti on... čo asi cíti jej brat?*

*Keby to išlo, aj Kenichi by chcel ujsť. Ale tá zvláštna bezmocnosť sa vrhla najmä na jeho myseľ a nohy. Nevie použiť ani jedno. Nechty, ktoré do neho Tom zaryl pocítil iba ako jednoduchý fakt. To ako ňou triasol. Skoro čakal ako vyskočí a poriadne ho za to nakope. Keď sa však nepohla, cítil sa zrazený k zemi. Ktorý hlupák povedal, že strata nebolí? - pomyslel si ako prvú vec po tom, ako ho k realite vrátila bolesť, čo mu sťahovala hrudník. Ako by sa telo bránilo proti dýchaniu. Absurdné. Na to, aby vstal a odišiel ale nemá. Čo s telom? Čo ak by predsa...? uvažuje nelogicky.*

*Myšlienky na to, čo bude ďalej, najskôr tečú rýchlym prúdom a potom zrazu zastavia, akoby im niekto postavil priehradu. Nahradí ich len jediná- nájsť v sebe silu a utekať. Skutočne utekať. Nie preto, aby ho nikto so smrťou nespájal, ale preto... Aby z neho rýchlosť striasla šok a tú bezmocnosť. Aby sa nemusel pozerať na Ken'icho, ktorý bez pochyby trpí. Aby vyhnal z hlavy predstavu mŕtvej Dai v kaluži krvi. Akokoľvek by chcel pomôcť, nešlo by to. čo s telom? Hádam ho len nebudú niekam zakopávať, ako, ako... Ale nechať ho tam? To je... Bez toho, aby s tým zbavil dotieravých myšlienok, vyštartuje- Ani nevie kadiaľ, ako, čo tým získa, iba si uvedomuje, že sa snaží so svojimi oslabenými nohami bežať čoraz rýchlejšie a rýchlejšie, užiť si chlad, ktorý mu zaplavuje hlavu.*

*Kenichi pozrie za utekajúcim Tomom. Skutočnosť, že Tom zdrhol a nechal ho tam s niečím, čo ho paralyzuje, zabolela. Vie, že je v šoku, ale to aj on. Jediná možnosť, čo sa tela týka a ktorá mu napadla je odniesť ju na hlavné námestie. Niekam, kde si ju všimnú a snáď pochovajú. Vstal a utrúc si slzy a brániac sa panike, vyložil si Dai na chrbát a s problémami ju nesie na miesto, kde ju bude môcť nechať. Dlho to netrvá. Zbadá nejaké pomníky ľudí, ktorý ho absolútne nebudú nikdy zaujímať tak, ako niekto, koho nesie. Už len to, že to zvládol bolo najťažšie v jeho živote. Nie kvôli zanedbateľnej váhe, ale veľkej psychickej ťažobe. Položí ju tam a naposledy obíjme.* Sľúb, že na mňa počkáš, Dai. *šepol a triasol sa ako nikdy. Povolil objatie a pomaly vykročil smerom, kde je krčma a ich izba. Až teraz cíti, ako veľmi sa od seba vzďaľujú. Jediné, čo mu po nej ostalo je krv, ktorú má už aj na tričku.*

*Predpokladajúc, že Ken'ichi ešte stále hľadí na svoju nehybnú sestru a snaží sa ju priviesť k životu, snaží sa utiecť čo najďalej aj od jeho prítomnosti. Donedávna iba... Veď iba prešiel pár krokov, dopadol a keď vstal, bola... Až teraz si uvedomí, že jej smrťou, je vlastne celá akcia zbytočná. Nielen to, bolo zbytočné sa s dvojčatami spoznávať, veď... Bolo zbytočné staviť sa s Ken'ichim a v konečnom dôsledku bolo zbytočné aj teraz utiecť, keďže jediným výsledkom je zamotanie v spleti konárov a stromov a žiadna úľava. Na vlasy mu dopadne niekoľko studených kvapiek, ktorých rýchlosť a frekvencia dopadu rýchlo stúpa. Ich mrazivosť ho opäť uisťuje, že nie je v halucinácii...*

*Ken'ichiho telo sa dalo do pohybu. Cíti, že musí niečo spraviť, niečo, čo z neho dostane všetku energiu! Hneď ako sa spustil dážď, ktorého kvapky chladili, dal sa do behu. Stále rovnako zhrbený, ale pri behu by si to nikto nevšimol. Po chvíli zastal pri krčme, kde boli ubytovaní. Teraz sú už len dvaja. Okolo hostinského rýchlo prešiel, vtrhol do ich izby a hodil sa na posteľ. Dvere za sebou ani nezavrel. Sladkosti ho teraz neupokoja, necháva ich teda v batohu.. na posteli nesedí, ale čupí, čo je jeho spôsobom sedenia. Kníše sa z predu do zadu a vyzerá mierne neprítomne a nepríčetne zároveň. Bude im priradený niekto iný, alebo sa akcia mení?*

*K sérii pocitov sa pridruží aj akási odroda hnevu, či zúrivosti, alebo si nimi len chce vybiť bezmocnosť. Preto začne lámať vetvičky, ktoré sa ho snažia zadržať. Kope do kmeňu stromu, až kým ho nezačnú bolieť prsty. Drží hlavu vystretú k oblohe, kým ju nemá takmer celú zamočenú. Praje si, aby luskol prstami, a ocitol sa v izbe, z ktorej len nedávno vyšiel. Pred ním by sedela Dai, povýšenecká ale živá a vedľa nej by bol veselý Ken, nie to, čo je z neho teraz. Zrazu to skúsi, lúska prstami ostošesť, no keď sa nedočká výsledku, opäť si len položí jednoduchú otázku- prečo ho to natoľko vzalo?*

*ide po chodbe zašlého hostinca a rozmýšľa - udalosti posledných dvoch hodín ešte nestihol spracovať. Takže Dai je mŕtva? A Hika-chan ani Ken-chan ju už neuvidia? Dai bude Hika-chanovi veľmi chýbať.. Zastane pred dverami poslednej izby, krátko zaklope - vstúpi. Objaví sa pred ním výhľad na izbu, ktorá smrdí hnilobou, na jednej z postelí čupí zničený človek* Ken-c..Ken'ichi! Hika-chan už je tu, Zadok tu ešte nie je? škoda... *naoko bezstarostne hupne na posteľ k nereagujúcej figúre, no jeho tón sa zmení* ak by Ken'ichi hocičo potreboval, stačí sa spýtať Hika-chana, dobre? ^^ *trochu doňho ťukne prstom*

//tááák, prvý Hikaru sľubujem, že bude väčší weirdo :D a nie, svojim postavám vôbec nenadržiavam :D

*Narozdiel od flegmatického weirda Ken'ichiho pôsobí Hika-chan ako čudák veselý. Až príliž žiarivý pre tento svet. Ichi na neho pozrie a prekvapene si ho premeria. Odvtedy, ako som ho videl naposledy sa zmenilo hádam len to, že vie kútiky do úsmevu roztiahnúť ešte viac. Preváži sa z čupu do ľahu a pozerá na strop. Na nechutný pach v miestnosti si zvykol.* Dai je... *na jeho červených očiach od plaču je vidieť, že plakal.*

*jeho úsmev zmrzne* Hika-chan už vie... a mrzí ho to... Dai mal rád.. veľmi.. *pri pohľade na Kenovu tvár má chuť objať ho ako malé dieťa a povedať mu, že Dai naozaj neumrela a bol to iba zlý sen* ale Dai by určite nechcela, aby bol Ken'ichi smutný, však? Tak by sa tým mal riadiť ^^ *opatrne stlačí jeho ruku, ktorá je tak ako zvyšok jeho tela, mŕtva*

*Pozrie na Hikaruho ruku a tú svoju odtiahne. Nie štítivo, ale skôr je to prvotná reakcia. Vzdychne si.* Asi máš pravdu. Ale... ona bola mojou súčasťou. Mám pocit že som sám a vadí mi to. *dvihne sa na lakťoch a pozrie na neho.* Navyše umrela tak zbytočne. *prezerá si blonďavého známeho a spýta sa.* Keby som chcel... čo neznamená úplne, že chcem... mohol by na Hikaru objať? *potrebuje to odvtedy, ako odniesol Dai.*

*nálada mu stúpne takmer okamžite, usmeje sa* samozrejme že áno, Ken-chana hocikedy ^^ *takmer sa mu hodí okolo krku, srdečne - až príliš, pričom si neuvedomuje silu svojho stisku* Ken-chan vyzerá divne keď je smutný, asi preto že smutný nebýva.. nech ešte chvíľu takto ostane, Hika-chan má rád objatia ^^

*Obíjme ho a oprie sa o neho čelom.* Ďakujem. *nos má zhruba medzi Hikaruho krkom a kľúčnou kosťou.* Určite by to nechcela, nechcela by, aby som bol ako kôpka nešťastia. Lenže teraz to nejde, hneď potom ako... *hovorí a necháva sa obíjmať.* Sľubujem ale, že hneď potom sa pozbieram, Hikaru. *Je mu tak strašne ľúto všetko, keby bol hlúpejší, dával by si za vinu, že náhodou pri sebe nemal lieky. No až tak zas neklesne. Toto stelesnené slniečko s ľudskou teplotou by mohlo presvietiť dni bez Dai.*

*tuhšie ho stisne, Ken'ichi totiž nie je jediný, komu to robí dobre (xD-zabite ma za našu triedu); zašepká keďže je hneď vedľa jeho ucha* Ken-chan sa nemusí nikam ponáhľať, mal... by sa naozaj zmieriť s Dainou.. smrťou *v tej chvíli nenájde lepší výraz, napriek tomu, že nebol zrovna najjemnejší* ...a Hika-chan sa bude snažiť byť jej čo najlepšou náhradou, i keď nemyslí, že by mohol dokonale zapadnúť na jej miesto *v tejto pasáži jej jeho tón smutný aj napriek jeho povahe* ale... on to skúsi, dobre? Hika-chan totiž nechce vidieť Ken-chana smutného... *usmeje sa napriek tomu, že Ichi to momentálne nemôže vidieť*

*Vidieť to ani nemusí, cíti to z neho. Akoby sa okolo neho znášala "smile aura". Raz to počul Kenichi aj v jednej pesničke. Ako bol ten text? Myslím že: ..I'm sunshine on a cloudy day... pri búrke, ktorá vystriedala hmlu to pasuje. Akurát keď mu tie slová pošepol do ucha mu prešiel mráz po chrbte. Odtiahne sa od neho, aby v tom objatí necítil, že ho to mierne rozhodilo. Presnejšie, prvýkrát od toho, ako ustrnul pri jej tele, tempo jeho srdca zrýchlilo. Pripisuje to jeho mentálnej nerovnováhe.(ale ja nie xP)*

(ani ja xDD) *zdvihne pohľad ku Kenovej tvári, úsmev na perách, nerozhodený* Ken-chan mal dosť? ^^ (zabite ma, prosím xD ja vidím dvojzmylsly úplne všade!!) Hika-chan si priniesol nejaké veci, kam si ich môže dať? A.. kde bude spať? Tie kúzla ho fakt vyšťavili a chcel by si oddýchnuť.. ale... mal by asi ísť nájsť Zadka a odovzdať mu otcov otec, že nech sa neteší domov... *zamyslene pokračuje, evidentne vo vlastnom svete*

(aj ja som to v tom videla, neboj xD) No spať budeš na...*zarazí sa a slabo začervená. Jediné voľné miesto je pri ňom na manželskej posteli. Ale na druhej strane, bolo by hlúpe žiadať od Toma, aby zdielal posteľ s niekým, koho nepozná. Je teda rozhodnuté.* tejto posteli. Predtým tu bola Dai. A veci si môžeš dať prakticky kamkoľvek. *Je nesvôj, lebo to vždy bral ako narúšanie osobného priestoru. Na druhej strane Hikaru jeho priestor narúšal bez výčitiek svedomia- myslí si Kenichi. Niekedy to ale príjde vhod. Napríklad teraz. Aby zahnal obavy, pozrie z okna, kde sa dážď zmenil v búrku rozvetvenú do náhle sa objavujúcich zábleskov. A tie hromy. Príjde si ako vo filme.*