Dedina Aquera

*Na obzore sa črtá silueta Palácu, kde sa v najbližších dňoch majú stretnúť Piati. Celá obloha je však pokrytá nepeknými, čiernymi mrakmi. Vyzerá to, že bude už-už pršať. Do tejto panorámy však rozhodne nepasuje Tom, ktorému zasa rozhodne napasuje ruksak na chrbte, plátená čapica na hlave a kožený kabát, o niekoľko čísel väčší, než by bolo potrebné.* Ideme, ľudia, vyzerá to na dážď,* prehovorí bez toho, aby sa obzrel, pričom sám ledva kladie nohy pred seba. Odkedy zostúpili z dostavníku, idú peši, a je to už pomerne dlhá doba. * Nikto vás nenútil, aby ste išli so mnou,* zahlási, pričom vie, že to nie je tak celkom pravda. Po oboch stranách má niekoľko rodinných domov, ale ulice dedinky, do ktorej práve vstúpili, sú vyplienené, akoby z nich dakto vyzametal obyvateľstvo.*

Daj pokoj, vieš, že by si to dám nezvládol! *zasipela a ďalej si pozerala pod nohy, aby nespadla keďže nepredpokladala, že by sa dokázala postaviť. Lezie mi na nervy! Už ideme minimálne dve hodiny a stále sme nezastali. Ľutujem, aká som k nemu bola milá!* Ken'ichi, môžem sa oprieť? Už vážne nevládzem a tento debil nechce ani na chvíľu zastať!*I keď sa zdá, že zastaneme tak či tak každú chvíľu...*

*Na chudého chlapca večne zhrbeného má Ken'ichi až neočakávane dobrú kondíciu- dobre, nie až tak neočakávanú, keď v ohľad berieme bojové umenie. Prikývne a podoprie ju (nosenie na chrbte by jej hrdosť asi neprežila). Snaží sa trochu pridať do kroku, lebo celá ich pešia časť mu pripadá zúfalá. Navyše, napriek tomu, že doplnil zásoby si povedal, že za cesty by nebolo najlepšie jesť sladkosti.* Kam to vlastne ideme? *Nevyzná sa tu, no v tejto veci plne dôveruje Tomovi. Aj keď mu pripadá egocentrický, niečím na neho zapôsobil*

*Už mu chýba len pokrivená palička do ruky a podobal by sa na jedného z pútnikov, ktorého vídať v knižných ilustráciách.* Ale je to tu riadne zvláštne, bez všetkých tých stromov, všakže? Stále nemôžem uveriť tomu, ako ľahko sme sa prešmykli z nášho kraja, veď to bola hračka, obalamutiť tých strážnikov a preplaviť sa drevenou loďou...* pokrúti nechápavo hlavou.* To sú tí zvyšní Quabdurčania takí sprostí, alebo na nás kúzlo s nepreplaviteľnosťou jazera neúčinkuje?* položí skôr rečnícku otázku, keďže si ich nevie predstaviť, ako zodpovedajú jeho otázky, kladené až s prílišným elánom. Pravdou je, že je v tomto svete takmer úplne stratený a donedávna sa spoliehal na presnosť dostavníku. * Mali by sme si nájsť ubytovanie... Takže hľadajte budovu, ktorá pripomína krčmu, tam vraj vždy majú miesto,* vykrúca hlavu do všetkých smerov. Obchod s ovocím a zeleninou je zatvorený, obuvníctvo je zatvorené, krajčírstvo taktiež. Čo sa to deje? Žeby sa ľudia až tak báli dažďa? Pri pohľade na podopieranú Dai sa len zľahka usmeje. Tak predsa mu vyšiel tip, a tí dvaja sa majú veľmi radi.*

Tam je niečo! *nadšene ukázala na spráchnivelú búdu s nápisom ,,Ye Olde Inn". Je mi jedno kde sa ubytujeme, hlavne že si vôbec nájdeme miesto...* Tom? Čo hovoríš?? *prešla ju všetka únava, akonáhle uvidela starú krčmičku na rohu ulice* Myslíte, že budú mať miesto?? Poďte! *Schmatla Ken'ichiho za ruku a rýchlosťou blesku ho ťahala k objektu jej záujmu*

*Keď mu topánka uviazla v blate, mal pocit, že sa natiahne, no ťažná sila jeho sestry ho udržala v pohybe dopredu, nie dole. K dverám došli ako prvý, preto keď vošli, podržal Tomovi dvere. Asi preto, lebo ho dokaličili už dostatočne a pri jeho uhýbaciemu "talente" by mu ich asi zabuchol pred nosom. V duchu sa snaží spočítať, či majú so sebou dosť peňazí. Ako budeme na izbách?*

*Predbehnú ho, no on si drží stále tempo. Doteraz možno pôsobil až príliš vyrovnane, no ak by teraz pridal, k tej krčme by dokráčal len s obrovskými ťažkosťami. *Hm, nevyzerá dva krát prívetivo. Bude vhodný pre dievča?,* zatiahne, keď sa priblíži až k dverám.* Ďakujem,* prestrčí sa cez dvere, ktoré mu Ken‘ichi podržal. Miestnosť je z jednej strany oválna, no pult je prilepený k priamej stene. Stojí za ním fúzatý muž v košeli, babrajúci sa s nefunkčnou pokladňou. * Dobrý deň. Hľadáme ubytovanie. Máte voľné?,* prehovorí trhane, akoby sa rozprával s mimozemšťanom (lepšie prirovnanie neprišlo na um :D). Zároveň si obrie zvyšok miestnosti. Kde-tu sedí dáky zabudnutý muž, no ostatok stolov je prázdny . „Máte šťastie. Je tu voľná jedna izba pre trojicu,“ prehovoril fúzač po krátkej odmlke, počas ktorej si ich starostlivo premeral.*

*Toto bude ešte zaujímavé... nie zrovna nadšene si pomyslí. Ale čo už... Pokúsi sa o úsmev* To je skvelé! Koľko stojí? *Toto znelo asi až príliš nadšene... ale dnes mi je už všetko jedno. Chlapík si ju a zvyšok výpravy premeria a odmerane povie cenu, no nezdá sa byť moc ochotný, čo Dai pre istotu a zachovanie nenápadnosti ignoruje* Úžasné *Dai, vážne to preháňaš! Toto Mu ešte oplatíme!* smieme tam ísť? Viete, putujeme celý deň a sme veľmi unavení!* ani poriadne nedokončila vetu - schmatla kľúče a rozbehla sa hore schodami. Schytáš to, Abreu, teš sa!*

*Kenichi premýšľa dopredu. Keby sa potrebovali odpratať zo scény predčasne, budú musieť odísť bez ohlásenia. Rozhodne sa zaplatiť dopredu- položí peniaze na pult. Správne by mal platiť Tom, lebo z nich je ten bohatší. No cítil by sa trápne. Bez slova nasleduje Dai do izby. Tých niekoľko ľudí, ktorý tam niesú mimo upúta spôsob jeho držania tela rovnako ako "štítivé" držanie predmetov. Väčšinu totiž drží medzi ukazovákom a palcom.*

*Ešte skôr než prejde za súrodencami, majiteľovi hostincu sa podarí otvoriť zaseknutú pokladňu. Peniaze v nej sú výrazne odlišné od ich platidla, no na minciach, ktorému mu pohodil Ken’ichi, sa ich hodnota odrážala v každom milimetri, boli totiž zlaté. Horko ťažko vystúpil po schodisku, pričom mu pulz nehorázne stúpol.* Hej, zobrali ste kľúče?* uvedomí si oneskorene. Ak nie, on sa tam dole už nevráti. Na všetkých dverách ležali ceduľky „obsadené“, okrem jednej priamo na konci chodby, bola označená číslom 7.*

Hej *odsekla Zadkovi a pchala kľúč do zámky. Podarilo sa jej to až na tretí krát, kedy dvere konečne poľavili a otvorili sa.* Tadá *ustúpila a nechala brata prejsť. Dai, šibe ti, musíš sa vyspať!
Izba bola malá a tmavá - jedno okno s vojensky zelenými záclonami rozožranými moľami, skriňa bola len jedna - mala farbu mahagónu a stála v kúte miestnosti. A postele.. dve; jedna manželská, hneď pri skrini a druhá obyčajná, oproti prvej. Nie je to až také zlé... vydýchla si a zamierila k väčšej. Sadla si a významne pozrela na Zadka* Nech ti ani nenapadne priblížiť sa k tomuto *šťuchla do prikrývky* miestu. Jasné?

*Hodí svoje veci k manželskej posteli a nastane jeden z mála procesov vystierania sa. Doslovne počuť, ako mu pri tom praskajú stavce. Keď je vystretý úplne, vyzerá to trochu neprirodzene, ale... je to jeho držaním tela, alebo nezvykom? Znovu sa vráti do predchádzajúcej pozície a hodí sa na postel. Zavrie na chvíľu oči- vyzerá neobvykle nevinne, keď na chvíľu nepremýšľa. Pozrie na strop a opýta sa* myslíte, že sú v posteli roztoče? *Opýtal sa a vôbe ho netrápilo, že na TOM bude spať...*

*Aspoň že tak. Vkročí opatrne do miestnosti a zloží si čiapku na vešiak pri dverách. Odhalí tým až neobvykle rozstrapatené háro. Zbystrí pozornosť pri praskavom zvuku, spýtavo nadvihujúc jedno obočie.* Žiješ, Ken’ichi-kun?* tejto poznámke pridá na kráse aj fakt, že chlapec dvojča sa vyvalí na posteľ. Keď Tom uzná., že pri ňom sa už nie je čím zaoberať, otočí sa k Dai.* Ale, samozrejme, nepriblížim sa tam, neboj,* položí si batoh na posteľ pri skrini, prikryje ho kabátom a prisadne si k Dai.* Vidíš, aký si udržujem odstup?

Žijem... *odpovie oneskorene a pozrie sa ich smerom. Bez toho, aby sa dvíhal celý, dvihne jednu nohu a jemne ňou Toma "zotrie" z postele.*.. ale mohol by si vysvetliť, prečo sa lepíš k mojej sestre ako gumenné medvedíky po záruke?

*zasmiala sa a nenápadne kopla Zadkovym smerom - iba slabučko, ale už len z princípu si nemohla pomôcť. Nii-chan by si asi zaslúžil niečo sladké... pozrela smerom, kde ležal a zliezla z postele. Sklonila sa k svojmu vaku a potichu vybrala čokoládu - jeho obľúbenú a ešte tichšie ju začala rozbalovať. To je za Toma, Ken-chan. usmiala sa, odlomila rad a nenápadne ho posunula bratovi pod nos*

*Dnes má zrejme šťastný deň. Zázračne sa mu podarilo z pádu prejsť do kľaku a zároveň sa, dákym nadprirodzeným divom, vyhnúť aj Dainmu kopancu. Išli naozaj len dve hodiny, alebo pol dňa, ak mu nohy horia od únavy? * Milujem jej, tentoraz vaše, reakcie,* uškrnul sa, pričom kolená si oprel o parkety, pokryté kobercom v tvare elipsy. * A rozhodol som sa, že si z vás spravím kamarátov,* dodá so všetkou úprimnosťou, ktorú v sebe nahrabe. Nezmienil sa však, že slovo „kamarát“ preňho znamená čosi ako prechodná známosť.* Ak sú v tej posteli roztoče, tu to nemôže byť o nič horšie,* skonštatuje a iste by niekoľkým hygienikom vyčaril na tvári vrásky, pretože sa hlavou hodí do zaprášeného koberca. Nohy s ťažkosťami vystrie a ruky si položí na brucho.* Fuuha, dakto tu už dávno neupratoval ten sklad pod posteľou...

*Kenichi sa usmeje a ústami si čokoládu uchmatne. Potom si ju chytí aj rukou (dobre, dvoma prstami) a začne z nej odhryzkávať. Myslíš si, koľko tými reakciami zistuješ, ale si skúmaný práve na základe príjmania informácií z pozorovania.... * Kamarátov? Ako to myslíš? *Nevie, čo si pod tým pojmom predstavuje.*

*Hmm, toto by ma tiež zaujímalo... pomyslela si, no ostala otočená tvárou k bratovi, chrbtom k Zadkovi (omj xD) a odjedala z čokolády. Keď ani po chvíli neprichádzala odpoveď, nenápadne sa obzrela cez plece, zdalo sa, že rozmýšľa.* Nepoctíš nás odpoveďou rovnako ako analýzou? Zbabelec. *potichu dodala a odlomila Ken'ichimu ďalší rad z čokolády*

Na niektoré otázky je ticho správnou odpoveďou,* zahlási, zazerajúc do stropu,* ale tejto sa to netýka.* opäť sa uškrnie. Úškrn sem, úškrn tam, nijak lepšie nevie vyjadriť svoje zmýšľanie.* Nie je kamarát náhodou človek, ktorý pri vás stojí v zlom, zabáva vás, pomáha, chápe a v najhoršom odíde?* vyjadrí vlastnú skúsenosť s ľuďmi, ktorým aspoň na okamih mohol hovoriť „kamaráti“, pričom prejavuje značnú nadnesenosť nad vecou. Čakajúc na ich odpoveď si vyzuje topánky, aby si mohol pošúchať svrbiace päty. Táto činnosť sa určite nestretne s príjemnou odozvou, keďže má nohy spotené po dlhej ceste...*

*Zamyslí sa no narozdiel od neho to nedáva najavo nijak... možno až na jedenie čokolády. Povie pokojne* Nemyslím, že máš úplne pravdu. Z toho, čo sa všade vraví, pri sebe priatelia stoja aj pri zlom... *zavrie oči a dodá* ... ale rob ako chceš. A ako si zvyknutý. *Dodal, aby dal najavo, ako veľmi o ňom jeho slová vypovedajú. Keby niekto vošiel teraz do miestnosti, myslel by si, že Kenichi sa otrávil čokoládou (dýcha skoro neznatelne) a Tom dostal na hubu. Obvinenie by padlo asi na Dai. Ako vlastne vydržíme v jednej izbe? Čo ak...*

Ken'ichi má pravdu *povedala tónom, akoby bola najväčšia otrava rozprávať sa s ním. Zosunula s z postele (pričom mu pätou trafila presne to isté miesto ako pred časom lakťom a znova sa začala hrabať v taške - pôsobila zo sekundy na sekundu nervóznejšie, až nakoniec našla čo hľadala. Schmatla svoj vak (nič okrem Toho) v ňom už nebolo a vybrala sa k dverám do kúpeľne. Tesne pred tým, ako vošla, obzrela sa ponad plece so slovami "Daj pozor aby nešpehoval" a zmizla vnútri. O chvíľu bolo počuť iba zvuk tečúcej vody*

Ale to je už...,* preruší ho náhly dopad dačoho ťažkého priamo na brucho, no nerozhodne sa tomu venovať komentár,* ech, ale to je už priateľ. Kamarát a priateľ sú dve veci.* zahlási presvedčene a len tak tak sa vystrie do sedu.* Počuj, Ichi, mne sa teraz nechce vstávať, ani naťahovať, ani načúvať, tak... čo takto povedať mi, aký je zámer tvojej sestry? Začínam mať seriózne obavy, či ide o obyčajný hygienický rituál, alebo sa za ním skrýva niečo viac,* pokúsi sa posunúť bližšie k dverám, na pol ceste usúdi, že mu to za to nestojí, no nakoniec sa aj tak v sede oprie o stenu pri dverách.*

*Kenichi sa pozrie inam... a po chvíľke si čupne na posteľ miesto sedu.* Myslím, že je to len sprcha, popravde som na ňu tiež pomýšľal. Nechcel by si aj ty? *Povie jasne provokujúc a po dlhšom čase dá jasne zreteľný šker. Zoskočí z postele asi tak, že dopadol pol metra od neho. Nezamýšľa to však v úchylnom slova-zmysle.*

*Som zvedavá, čo tam robia? zamyslela sa a celý čas strávený v kúpeľni sa zamýšľala nad všetkými možnosťami a ich pravdepodobnosťou.. Keď vykonala "celý obrad" a obliekla sa do ružovej nočnej košele s drobnými kvietkami (každý má nejaké úchylky) a zbalila sa, chcela vyjsť von, no nedalo sa. Čo to...?* Hej pusťte ma von! *Dotyčnému za dverami asi došlo, čo sa deje a najbližšie sa už dvere dali otvoriť bez problémov* Kto z vás...?! Že sa vôbec pýtam... *vzdychla a sadla si na posteľ*Ken choď teraz ty, dobre?

*Ken'ichi si zo sebou vezme uterák a pyžamo- pozostáva z voľných teplákov a trička (jeho spolubývajúci by to bez trička nezvládli a... chudák Ken'ichi xD). Zavrie dvere a bez strachu, že by niekto vošiel sa vyzlečie a začne sa sprchovať.... keby ich chcel psychicky týrať, spieval by.*