Názov: Hocijaký...

No.. Ideme ^^;

((YOSHI ^^)) *Práve sa ztmieva, no obloha nieje zafarbená do červena. Celý deň bola totiž pokrytá oblakmi. Aj teraz začína všetko zahaľovať šedá tma. Dokonca sa ochladilo, vietor ale zaveje len občas. Chlapec s čiernymi vlasmi a paličkou od lízatka sa hrbí opretý o búdu na detskom ihrisku. Je tam náradie pre správcu, ale zvyknú tam nocovať aj bezdomovci. Palička sa občas pohne, ako to nej Kenichi trkne zubami. Šťastie, že si vzal poriadnu mikinu. Naviac, v jej vreckách má kopu zaujímavých vecí. Áno, je zvláštne chodiť na ihrisko večer a sám, dôvod však na to má. Vzrušenie z adrenalínu. Cez deň pôsobí pokojne až ľahostajne, v noci sa vyžíva vo zvláštnych zábavkách. Pozerá, či je stále sám....*

*keď vybehol z domu, stmievalo sa, no obloha ako keby bola o stupeň tmavšia než zvyčajne - žeby sa schyľovalo k búrke? - pomyslel si, no odpoveď ho vôbec nezaujímala - chcel len odísť, na okamih utiecť a vyčistiť si hlavu. automaticky sa rozbehol zvyčajným smerom dní, ako bol tento - na ihrisko. ponáhľal sa, chcel si sadnúť a vypnúť čo najskôr; hneď ako uvidel dôverne známe hojdačky, spomalil - keď už bol na pár metrov od nich, došiel mu dych, oprel sa o strom a zaklonil hlavu, dýchajúc cez ústa*

*Zbadal niekoho príjsť. Pochopiteľne, nevšimol si Kenichiho- bola už dosť tma a navyše ho zakrýval tieň búdy. On ho ale vidí. Paličku od lízatka vyberie z úst a nechá dopadnúť na zem. Pomaly vystupuje z tieňa a prekonáva tých 20 metrov, čo ich delí. Kráča pomaly, dlhými krokmi a zhrbene ako vždy. Oči bez výrazu upiera na postavu na hojdačkách. Keď je bližšie, môže počuť, ako nahlas dýcha.... ústa sa mu vykrivia do skoro nepostrehnuteľného úsmevu. Avšak celkom desivého, keď sa spojí s prázdnym pohľadom bez citov.*

*po chvíli sa mu dych ustálil - konečne. prečo to stále robia? dokola a dokola? vzdychol si a pokračoval v polemizovaní - podvedome otočil hlavu, a pohľad, smerom okien ich bytu, nevedomky si prichádzajúceho prízraku. jemne sa odrazil nohou od zeme - hojdačka pod ním sa začala hýbať, no na prudký pohyb chuť nemal; každou sekundou sa uvoľňoval a prestával dávať pozor...*

*Už sú od seba 2 až 3 metre, nemá záujem dlhšie preťahovať plíženie sa. Preto prehovorí rezonujúco pokojným hlasom:* Čo robí chlapec ako ty vonku a sám? *slovo sám získalo akosi aj pobavený podtón. Niečo skoro víťazné. Z tejto malej vzdialenosti vidí, že má navrh. Celý čas si ho premeriava spod pramienkov vlasov. Keď sa nečakane zdvihne silnejší vietor, odhalí dve veľké oči.*

*z hlbokého zamyslenia ho vytrhol niečí hlas - zľakol sa a strhol, obzrel sa a zamrzol; pred ním stál chlapec, asi jeho veku. pôsobil pokojne, no pri pohľade naňho mu behal mráz po chrbte. chvíľu naňho len potichu zízal - toto ihrisko bývalo vždy prázdne - no uvedomil si, že sa ho niečo pýtal. otvoril ústa, no nevyslovil ani hlásku - bál sa ako nikdy predtým. no tak, Hika-chan musí prehovoriť, inak by mohlo byť zle.. preglgol a zapišťal* Hi.. Hika-chan býva kúsok odtiaľto a... a... chcel sa prejsť... *posledné slová nebolo počuť; cítil, že sa každou sekundou zmenšuje - nedokázal sa pohnúť a bol primrznutý k starej hojdačke*

*V duchu sa uškrnie, ale nenechá to, aby sa to prejavilo aj na jeho tvári. Stúpne si za jeho chrbát a začne ho pomaly hojdať.* Kúsok odtiaľto? Zvláštne, ešte sme sa nevideli... *vravel, akoby nič. Akoby sa niekedy nestalo, že namiesto hojdačky sa dotkne jeho a tak ho postrčí. Zrazu ho zastaví v hojdavom pohybe. Nakloní sa k nemu cez Hikarovo rameno a niečo vytiahne z vačku, a zamáva mu tým pred nosom.* Nedáš si lízatko? *Toto už neznelo rovnako. Pokojne, ale provokatívne. Akoby drzo ukazoval, že pokojnosť je len falošne milá maska, ktorou zakrýva vzrušenie. Zo strachu druhého.*

*rozklepane odpovie - je lepšie, ak Hika-chan udrží konverzáciu, či nie? - a silnejšie chytí reťaze* h-hej, niekoľko.... sto metrov.... odtiaľto *pri pohľade na lízatko nasucho preglgne, keby neboli okolnosti aké boli, s nadšením by si ho zobral - než odpovedal, musel prehlnúť znova, tentoraz slinu* nie, ďakujem *placho sa usmial, aspoň sa o to pokúsil a obzrel sa mu do tváre - jeho výrazu sa bál, cítil tiché vzrušenie*

*Lízatko odloží- má teraz chuť na niečo celkom iné. Ide pred Hikaruho, aby mu stál čelom.* Nechcel by si sa prejsť? *V duchu by sa mohol až nepríčetne smiať. To, ako sa bojí ho napĺňa, pôsobí to ako droga. Omnoho lepšie ako čokoláda. Kde vlastne berie inšpiráciu na podobnú zábavu a reči? Nikto, kto celé dni počúva pesničky, kde spevák spieva: I'll drag your body to the car.... -- nemôže byť úplne v poriadku.*

*opatrne mu pozrie do tváre - snaží sa nerobiť prudké pohyby - a začne si ho premeriavať, medzičasom mu vlasy padli do tváre* No.. *čo by sa stalo, keby Hika-chan odmietol?* tak fajn... *vydýchol - dôsledky odmietnutia, ktoré si predstavoval, ho neskutočne desili - no ostal sedieť, nechcel sa postaviť tak blízko toho psychopata*

*Nie je (slovenčinárka ma večne buzeruje, nech NIE a JE oddeľujem, takže tu to je xP) vyslovene psychopat. Skôr má len mierne pokrivenú filozofiu, kde žije ako chce. Osobný priestor mu ale narúšať neprestane. Chytí ho za ruku a vytiahne do stoja. Potom zamieri tým smerom, odkiaľ sa vynoril- tieň a malá búda. Je to ale iba náhoda..... všakže? ^^*

*(ja mám problém s napádaním zvieratami :D) roztrasene sa postaví - Neznámy je od neho napriek svojej zhrbenej postave stále vyšší - a vykročí za ním - nechať sa ťahať nie je zrovna najpohodlnejšie. pozerá však pod svoje nohy, takže si nevšimne, kam idú* mo... mohli by... Hika-chan a... *pozrel naňho, no nevedel ho pomenovať, tak prestal - a zastavil.* pre.. páč... Hika-chan nevládze... *zašepkal a zahľadel sa do tmy, pripadal si až príliš hlučný*

*Na tvári sa mu zjaví úškrn a povie* myslím, že moje meno nepotrebuješ poznať. *Drží ho za ruku- za zápästie- a povie* Nieje to ďaleko... *dotiahne ho k tej búde. Dlaňou zatlačí do dverí a tie sa kvílivo otvoria. Posotí ho dnu a zavrie. Nastane úplná tma. Veľkosť je tak 2x2 metra, na zemi nejaká deka, o steny je opreté náčinie.* Vieš, že niekto ako ty by nemal chodiť po vonku sám.....? *hrá sa so šnúrkou Hikaruho mikiny.*

*dlaňami pozrie po deke - víri sa z nej prach - skúma jeho ruky v bezprostrednej blízkosti* ale... Hika-chan by chcel vedieť to meno... lebo potom nevie, ako ho volať... *poznámku o chodení vonku sa snaží ignorovať, no nejde mu to a.. vybuchne* Hika-chan NIE JE DIEŤA, NIKTO mu nebude rozkazovať, kedy má chodiť po vonku... *rozklepal sa, nielen od zimy a strachu; prehĺtal vzlyky - od spomínaného dieťaťa občas ďaleko nemal; pokračoval vo svojom monológu* Hika-chan len nechce byť stále tam, ale... kto by to chápal? *šepkal, ku koncu sa nepočul ani sám*

(gomen, ja to neviem TT_TT)

((Neboj- ide ti to x) )) *Kenichi sa úchylne uškrnie- môže, je tam tma- a pritiahne si Hikaruho do objatia, čo má pôsobiť upokojujúco.* Teraz si tu, nie tam, kde si nechcel byť.... Kenichi.... ako mám volať teba? *Hlas má jemnejší, ale o to zákernejší, lebo si ním ľahšie nájde cestu ku každému. Cíti, ako mu bije srdce.*

(ide mi to ako lačnému sranie) *chvíľu sa len necháva objímať, no potom jeho objatie opetuje a zašepká mu do svetra* Hika-chan... Hikaru... to je jedno *vzlykne* a Hika-chan je rád, že je preč, Ken'ichi.. hmm.. môže ho volať Ken-chan? je veľmi milý, Hika-chan ľutuje, že sa ho bál *oprie sa čelom o jeho mikinu - začína mu naprosto veriť - a zatne pazúre do jeho chrbta*

(objavila som to o 5 minút neskôr ^^;)

(neva- aj tak hrám Zettai Fukuju Meirei 18+ xD (znamená: absolútna poslušnosť, áno, som zvrhlá)) *Milý? Ani nie- pomyslí si Kenichi a ľahne si s Hika-chan. Vlastne ho stiahne so sebou.* Čo sa vlastne stalo? *využíva situáciu a kým sa pýta, rukami mu nepozorovane skúma telo- vrámci objatia xD*

*pohodlne sa usadí - už mu to vôbec nedochádza, je vďačný za spoločnosť* ale.. Hika-chanovi rodičia.. sa stále hádajú.... a Hika-chanovi to vadí, nemá to rád, vždy radšej odíde, než aby to mal počúvať... už prestal rátať, koľko krát sa to stalo *tlmene vzlykol a stiahol sa do klbka - bolo mu zima*

*Kľakne si k nemu a dá mu ruku okolo ramien- nie preto, aby pôsobil milo.... jednoducho ho spracováva. Od začiatku vedel, že sa to podarí.* Čo si trochu vylepšiť večer? *šepol mu blízko pri krku, dokonca sa mu perami dotkol kože.*

*zamrazilo ho po celej dĺžke chrbtice (ktorý politik že nemá chrbticu? Slota? xD) a v momente mu všetko došlo - nechcel však vzdorovať, bol ochotný oddať sa a nechať sa ovládať. uvoľnil si stuhnutý chrbát, no rozhodol sa stále hrať na hlúpeho - keby nebolo tma, bolo by vidieť, že sa červenal* ako? *placho sa obzrel, no hlavu skoro neotočil*

*Jediným hrubým pohybom ruky ho dostal pod seba, ruky mu držiac za hlavou.* Napoviem ti.... mamička a otecko to zvykli robievať *uškrnie sa a jeho ruky si prechytí do jednej svojej. Nakloní sa k nemu a spýta sa pobavene* Vieme?

*prekvapene naňho pozrel, strach v očiach* t.. to bolí.. *poobzeral sa po všetkých možnostiach úniku - bolo to rýchle, keďže žiadne neboli - a znovu pozrel naňho* Ken... Ken'ichi je... ťažký *zakňučal a snažil sa dostať spod neho* Hika-chan.. sľubuje, že neutečie, mohol by ho trochu... uvoľniť? prosím? *snažil sa o psí pohľad, no nedarilo sa mu, tak sa aspoň prestal hýbať - bolelo ho to - a pozrel do očí väzniteľa*

*Nepustí mu ruky- nedrví mu ich, preto nevidí dôvod. Namiesto počúvania ďalších protestov sa k nemu naklonil a spojil ich pery. 'Vieš, že v Japonsku veria, že sa tým berie časť duše? Možno potom nebude má moja sama v tele, ale spolu s časťou tej tvojej...' *