Palác odpustenia, pokus prvý

*Život v sedle! Asi tak by sa dali charakterizovať posledné dva dni jej života. Ale musí to už raz pretrpieť, keď si to vydobila. Cestovanie v koči ju už omrzelo a hodiny jazdenia predsa nevyjdú nazmar. Necíti si celú chrbticu, no pred ostatnými členmi výpravy to nechce dať najavo. Nevie sa dočkať, kedy dorazia. Palác odpustenia je už na dohľad, no cesta je ešte vždy dosť kľukatá. Prefrčia popri vysokých smrekoch a prach na ceste sa jej zvíri okolo tváre. Tak ako už niekoľko ráz pred tým.*

*Rory uvidel v diaľke ten honosný palác.Týčil sa vo výške a bol krásny.Pred jeho bránami sa pohybovala skupinka ľudí. Rory spozornel.Najprv siahol na svoj meč ,ktorý mal pevne pripevnený na opasku.No keď podišiel bližšie zbadal ju.Bola to Breanne so svojou výpravou. *

* Zdá sa jej, že v diaľke počuje dupot konských kopýt, čo je však pravdepodobné, nakoľko ju sprevádza početná hromádka služobníctva. Tak či tak ju tento zvuk donúti otočiť sa a uvidí v diaľke ďalšiu výpravu. Snaží sa zaostriť, no v rýchlosti sa jej to moc nedarí, preto spomalí, až napokon úplne zastaví.*

*Už večné hodiny putuje Viola spolu so svojou spoločnosťou. Namierené majú do paláca odpustenia. Nikto z nich sa už nevie dočkať zázračného paláca. V diaľave uvidí Viola aj so svojou výpravou dve skupiny hlúčikov neznámych ľudí. Ako sa približujú začne Viola rozoznávať dve už jej známe tváre:Breannu a Rorryho. Zakýva im. Možno ju zbadajú...*pomyslela si*

*Slnečný deň.. krásny a jasný, no z časti temný. Vidí ako prichádzajú a teší sa, no odrazu.. chytá paniku. Ale prečo? Načo? Veď ešte stále sú na tom ako boli. Necháva tak. Usmeje sa, hoci sú ešte dosť ďaleko, chce ich privítať ich úsmevom.*

*Približuje sa k osobe, sediacej na koni. Nie je sama, no v hlúčiku ostatných je najviac dôležitá. Koho by predsa zaujímal dajaký nezaujímavý kráľovský radca? Ba ani taký tu nie je.* Breanne,* usmeje sa, dosti neprirodzene. Nedalo by sa povedať, že ju nemá rád, no z piatich je preňho najmenej zaujímavá.* ( )

*Silnejšie pritiahne konské opraty, akoby kôň už dávno nebol zastavený.* Rory,* opätuje mu "pozdrav". Na nič iné sa nezmôže. Jedným okom spozoruje v diaľke ďalší hlúčik ľudí, navyše uprostred sprievodu cválajú dva kone, ťahajúce za sebou koč. * A tam je Delia. Či Viola? Alebo...* za inej situácie by si tieto myšlienkové pochody nechala pre seba, no nechce, aby reč stagnovala.*

*Všimne si Breanne v diaľke a priateľsky sa na ňu pousmeje. Zvítavo, srdečne, zakričí do diaľky.*Ahoj Brea...to som ja Viola*Violine kone zrýchlia a necháva sa unášať vetrom ,vejúcim z okna, vo vlasoch a krásou vznešenej quabdurskej prírody.Nevie sa dočkať kedy sa bude môcť zvítať zo svojimi priateľmi a ako ich bude môcť vyobjímať*

*Už desať minút a nič..ale počuje dupot koní. Už sa nevie dočkať
Musí ich pozvať na tanečný bál.. a bude to úžasné. Konečne spolu. Navždy. Žiadne premrhané plány, žiadne ľútosti,.. *

* Všimne si, že jej pohľad sa zatáča dakde za jeho chrbát. Najskôr ho napadne, že za ním stojí dáky nepriateľ s dýkou, no túto myšlienku rýchlo potlačí a obzrie sa. Zbadá v diaľke Violu. Netuší, čo si má myslieť. Ich posledné stretnutie bolo... v každom ohľade zaujímavé.* Hej, Vio...* nepočká na Breanninu reakciu, ale stočí koňa smerom nazad.*

*Pozdvihne ruku na pozdrav tak, aby ju Vio videla. Je síce úplne od veci, cítiť sa odvrhnutá, no ona sa tak napriek všetkému cíti. Pff, on iste nepočul o niečom zvanom galantnosť! Uvedomí si, že sa jej tvár pretiahla do urazenej grimasy, preto ju rýchlo vystrie, vystrie aj svoj pokrivený chrbát, zhlboka sa nadýchne a zamieri smerom k palácu. Nemieni cválať zarovno s nimi dvoma. Z dvoch dôvodov: za prvé by sa pri Rorym cítila neprirodzene a za druhé by im nemala čo povedať. Z celého hlúčiku je asi jedinou, ktorá sa na tohto-mesačné stretnutie príliš neteší. Trápi ju štatistika Eby. Za posledný mesiac osemnásť ľudí spáchalo samovraždu. Akokoľvek sa toto číslo môže zdať malé, vedzte, že prekračuje nadpriemer. Prítomnosť poddaných jej doteraz mierne vyfučala z hlavy. Už sa ju dajako naučila ignorovať. Všetci quabdurskí "poddaní" sú vedení k tomu, aby nenačúvali, nevyzvedali a pri osobných stretnutiach svojich pánov odvracali hlavy. Ani teraz tomu nebolo inak. Hoci sa to môže zdať nemožné, odprisahala by, že pri hlavnej bráne palácu, ku ktorej sa už rýchlo blíži, stojí známa postava...*

* Vidí tú dôverne známu postavičku, svoju milovanú Bree..tak ako ju zvykávala volať, teda aspoň tak to malo byť. Búšilo jej srdce, nadskakovalo natešene i rozrušene - miešane. Nevedela sa dočkať až jej i im povie, čo má byť. Ale.. kde sú Vio a Rory? Už dávno mali byť v pätách Bree. Dnešný deň bude čudný. Už aj je. Veľa vecí necháva len tak napospas. Teraz by si namôjveru chcela jedine hrdlo rozkričať.Ale jasná, úprimná tvár Bree ju potešila. *

*Čím je bližšie, tým si je istejšia. Je to snehulienka! Vždy ju tak prezývala, nakoľko Tuyet znamená snehulienka. Jemne sa zaprie nohami o "pedále" a nechá svoju výpravu za sebou. Čoskoro prefrčí okolo upravených fialkových záhonov, ktoré predznamenávajú krásnu palácovú záhradu. Nebezpečne blízka kovová brána ju donúti spomaliť a zastaviť. Okamžite vyskočí zo sedla, snažiac sa dostať sa čo najskôr k Tuyet, ale... Akosi pozabudne, že má na sebe dlhočiznú kráľovskú róbu, ktorá sa jej zavadí o konský postroj. Ako inak to môže dopadnúť, ak nie padnutím rovno na nos?!*

*Viola sa nenápadne pozrie na Roryho,zaváha potom sa naňho sebavedome pousmeje no neuvedomí si, že sa pri tom veľmi začervená. No ona si však ani teraz neuvedomí, že na jej tvári červenanie ešte viac vynikne, ako na iných tvárach, čo na sebe nikdy nemala rada. Medzi ňou a prichádzajúcim, prezývaným rorko bolo v minulosti isté puto, ktoré však diaľkou možno oslablo.Nikto to nevie...všetko sa uvidí časom , keď sa stretnú. Viola videla na Roryho tvári isté nadšenie aj nervozitu, no v kútiku duše ho túžila vášnivo pobozkať a len veľmi ťažko svoju túžbu skrývala....Musím sa ovládať...dýchaj Viola, vravela sama sebe*

* Zastane pri okienku kočiara, ktorého záves je dostatočne odhrnutý a teda vidí to, čo iní nie. Červeň v jej lícach a neurčitú žiaru v očiach. V nepríjemných situáciách vždy robí jedno a to isté- zakašľe, akoby chcel zahnať prichádzajúci rozhovor.* Dobrý deň, slečna Stephenson,* pokúsi sa použiť iróniu, no vôbec mu to nejde. Tak sa snaží pôsobiť nenápadne, že vyzerá nadmieru nápadne. Nahne sa o niečo bližšie k okienku, aby prezrel vnútro koča. To, že ho neistého vidí Viola, mu až tak nevadí, no ak by vo vnútri sedelo ešte desatoro dvorných dám, jeho ego by bolo výrazne sklamané.*

Breééé...*zazdalo sa jej akoby hovorila ´bré ráno.*Moja milovaná Breanne! Vitaj! Neviem sa Vás všetkých...*zastala, keďže tam ešte nik nebol, samozrejme, okrem Bree*.. o chvíľu prídu však? *dúfala v to.*Mám pre Teba veľké novinky *Usmiala sa akoby ju osvetlilo, no nikto nevedel, že sa len obáva*

*Vyštverá sa zo zeme, ktorá sa postupom času zmenila z prašnej cesty na dlaždicami vykladanú cestičku (!). Okamžite jej pribehne na pomoc niekoľko "bodyguardov", čo ochotne využije a opráši si zo zadku i predku prach.* Thu,* vžije sa na okamih do kože vtáka, letiaceho vysoko nad ich hlavami, a uvedomí si, aká groteskná je táto situácia. Veď má zakrvavený nos, čo si ho tak poškriabala o zem!* Ďakujem, odveďte prosím koňa do stajne,* prihovorí sa svojmu služobníctvu, ktoré ju neochotne, ale poslúchne. * Novinky?* zatvári sa začudovane, pričom si dlaňou trie krvavé miesto. Ona sama nemá snáď žiadne. To je teda život...* Tí dvaja?* odfrkne si. Pri vyslovení tejto vety si ich predstaví dakde v tesnom objatí, čo ju až pridobre rozveselí. Ani si neuvedomuje, akú má pravdu.* Dakde si tam hrkútajú...

*Viola sa zapozerá do Rorryho očí. Nerada v sebe priznáva že sa červená a určite tú červeň musí vnímať aj on. Uvedomuje si že láska, ktorú k nemu cítila aj v minulosti ,celkom nevyprchala. Sama netuší čo sa to s ňou deje. Ubíja ju pocit bezradnosti,hrdosti no i nepretržitej lásky k nemu. Pomaly otvorí ústa a pozdraví ho* Ahoj...No, dlho sme sa, pán Rorry, nevideli*pokračuje v jeho ironickom hlase a pri tom sa zadíva do dobre poznaných očí ktoré kedysi boli bránou do jeho duše,no dnes v nich vidí iba veľkú nervozitu a obavy.*